Objav: Antoine Lavoisier (1777)
Izolácia: Carl Wilhelm Scheele (1771)
Pomenoval: Antoine Lavoisier
T. topenia
-218.79 °C
T. varu
-182.962 °C
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
15.999 u
Atómový polomer
60 pm
Hustota
1.429 kg/m³
Elektronegativita
3.44
Ionizačná energia
1313.9 kJ/mol
Elektrónová afinita
140.976 kJ/mol
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Kyslík je najrozšírenejší prvok v zemskej kôre a je základnou zložkou všetkých hlavných tried minerálov (oxidov, kremičitanov, uhličitanov atď.). Pri klasifikácii sa však uprednostňujú katióny kovov (napr. železo v oxide hematit, Fe₂O₃) alebo aniónové skupiny. Uvádzať tu všetky tieto minerály by bolo nepraktické.
Jediným minerálom, kde je kyslík primárnou zložkou, je ľad (H₂O). Hoci podľa definície ide o minerál, v zoznamoch nerastných surovín sa pre svoju špecifickú povahu bežne neuvádza.
Načítavajú sa molekulárne štruktúry...
Základná charakteristika
- Prvýkrát ho izoloval Carl Wilhelm Scheele (cca 1771) a nezávisle Joseph Priestley (1774); jeho povahu ako prvku objasnil Antoine Lavoisier (1777).
- Za normálnych podmienok je to bezfarebný plyn bez chuti a zápachu, o niečo ťažší ako vzduch.
- Je najrozšírenejším prvkom v zemskej kôre (približne 46 % hmotnosti) a druhým najrozšírenejším plynom v atmosfére (približne 21 % objemu).
- Existuje v dvoch hlavných alotropických modifikáciách: stabilný dikyslík (O₂) a menej stabilný, reaktívnejší ozón (O₃).
- Kvapalný kyslík je svetlomodrý, tuhý kyslík tvorí modré kryštály.
- Je prvkom s jedným z najmenších atómových polomerov (60 pm).
- Má jednu z najnižších teplôt topenia (-218,79 °C) a varu (-182,96 °C).
- Vyznačuje sa veľmi vysokou elektronegativitou (3,44 Pauling), je druhým najelektronegatívnejším prvkom po fluóre.
- Je veľmi reaktívny, pôsobí ako silné oxidačné činidlo a priamo reaguje s väčšinou prvkov za tvorby oxidov.
- Aktívne podporuje horenie mnohých látok.
- Je absolútne nevyhnutným biogénnym prvkom pre väčšinu foriem života na Zemi, kľúčový pre proces dýchania.
- V zlúčeninách má najčastejšie oxidačné číslo -II (oxidy, voda), ale aj -I (peroxidy) a zriedkavo aj kladné oxidačné čísla (napr. v zlúčeninách s fluórom).
- Elementárny kyslík sa využíva v medicíne (dýchacie prístroje), v priemysle (napr. pri výrobe ocele, zváraní) a ako oxidovadlo v raketových motoroch.
- Ozón (O₃) v stratosfére chráni Zem pred škodlivým UV žiarením; pri zemi sa používa na dezinfekciu vody a vzduchu.
Charakteristické väzby kyslíka link
Kyslík má vo valenčnej vrstve 6 elektrónov a na dosiahnutie stabilného oktetu potrebuje získať 2 elektróny alebo zdieľať 2 elektrónové páry. Typicky tvorí kovalentné väzby s väzbovosťou 2, napríklad v molekule vody (H-O-H) alebo v molekule kyslíka (O=O).
So silne elektropozitívnymi prvkami (najmä alkalické kovy a kovy alkalických zemín) môže kyslík prijať 2 elektróny a vytvoriť iónový oxidový anión O²⁻.
Vo výnimočných prípadoch môže kyslík tvoriť aj viac ako dve väzby, napríklad v oxóniovom katiónu (H₃O⁺), kde je viazaný s tromi atómami vodíka.
Vďaka svojej vysokej elektronegativite a prítomnosti voľných elektrónových párov zohráva kyslík kľúčovú úlohu pri tvorbe vodíkových väzieb, ktoré významne ovplyvňujú vlastnosti zlúčenín ako voda.
Významné zlúčeniny kyslíka link
Kyslík tvorí nespočetné množstvo anorganických zlúčenín, pričom v väčšine z nich má oxidačné číslo -II (napr. vo vode a oxidoch), ale môže mať aj iné oxidačné stavy (napr. -I v peroxidoch, 0 v elementárnom stave O₂ a O₃). Medzi najvýznamnejšie patria voda (H₂O), elementárny dikyslík (O₂), ozón (O₃), a peroxid vodíka (H₂O₂). Kyslík tiež tvorí oxidy s takmer všetkými ostatnými prvkami.
Kyslík je kľúčovým prvkom v mnohých typoch anorganických zlúčenín, vrátane:
- Oxidy: Binárne zlúčeniny kyslíka s inými prvkami (napr. CO₂, Fe₂O₃).
- Peroxidy: Zlúčeniny obsahujúce peroxidovú skupinu O₂²⁻ (ox. č. -I), napr. H₂O₂, Na₂O₂.
- Superoxidy: Zlúčeniny obsahujúce superoxidový anión O₂⁻ (ox. č. -1/2), napr. KO₂.
- Hydroxidy: Zlúčeniny obsahujúce hydroxidovú skupinu OH⁻ (ox. č. -II pre O), napr. NaOH, Ca(OH)₂.
- Oxóniové soli: Obsahujú oxóniový katión H₃O⁺, ktorý vzniká hydratáciou protónu (napr. H₃O⁺Cl⁻).
Dikyslík link
Dikyslík (O₂) je za normálnych podmienok je plyn bez farby, zápachu a chuti, ktorý je ťažší ako vzduch. V skvapalnenej forme má modrú farbu, v tuhej tvorí modré kryštály. Je čiastočne rozpustný vo vode, pričom jeho rozpustnosť klesá so zvyšujúcou sa teplotou vody. Táto vlastnosť je kľúčová pre dýchanie vodných organizmov.
Horenie link
Vysoká reaktivita kyslíka sa prejavuje jeho schopnosťou pôsobiť ako silné oxidačné činidlo. Zlučuje sa takmer so všetkými prvkami za vzniku oxidov, pričom tieto reakcie sú často exotermické. Typickou reakciou je horenie, čo je prudká exotermická reakcia, pri ktorej dochádza k zlučovaniu látok s kyslíkom za vzniku tepla a svetla. Prítomnosť kyslíka je pre horenie nevyhnutná.
Pri spaľovaní uhlíkatých látok závisí produkt od množstva dostupného kyslíka:
- Pri dokonalom spaľovaní (dostatok O₂) vzniká oxid uhličitý (CO₂) a voda:
\( \ce{C(s) + O2(g) ->[\text{dostatok O}_2] CO2(g)} \)
- Pri nedokonalom spaľovaní (nedostatok O₂) vzniká jedovatý oxid uhoľnatý (CO):
\( \ce{2C(s) + O2(g) ->[\text{nedostatok O}_2] 2CO(g)} \)
Výskyt, výroba a využitie kyslíka link
Voľný kyslík sa nachádza v atmosfére. Viazaný je extrémne rozšírený vo vode, oxidoch a soliach oxokyselín (uhličitany, sírany, kremičitany...). Priemyselne sa vyrába frakčnou destiláciou skvapalneného vzduchu. Laboratórne sa dá pripraviť elektrolýzou vody alebo tepelným rozkladom niektorých zlúčenín, napr. manganistanu draselného (KMnO₄) alebo chlorečnanu draselného (KClO₃, s katalyzátorom MnO₂):
\( \ce{2KMnO4(s) ->[\text{t}] K2MnO4(s) + MnO2(s) + O2(g)} \)
\( \ce{2KClO3(s) ->[\text{t, MnO}_2] 2KCl(s) + 3O2(g)} \)
alebo katalytickým rozkladom peroxidu vodíka:
\( \ce{2H2O2(aq) ->[\ce{MnO2}] 2H2O(l) + O2(g)} \)
Jeho prítomnosť sa dokazuje tlejúcou trieskou. Využitie kyslíka je rozsiahle: v metalurgii, medicíne (dýchacie prístroje), pri dýchaní vo výškach a pod vodou, v chemickom priemysle a v raketovej technike.
Ozón link
Ozón (O₃) je alotropická modifikácia kyslíka. Je to bezfarebný plyn (vo vyšších koncentráciách modrastý) s charakteristickým zápachom. Je toxický a je silnejším oxidačným činidlom ako O₂.
Vzniká z dikyslíka pôsobením energie (napr. UV žiarenie v stratosfére, elektrický výboj v ozonizátoroch). Reaguje s látkami, s ktorými O₂ za bežných podmienok nereaguje, napr. s jodidom draselným (využíva sa na jeho dôkaz):
\( \ce{O3(g) + 2KI(aq) + H2O(l) -> I2(aq) + 2KOH(aq) + O2(g)} \)
Používa sa na dezinfekciu vody a vzduchu, má bieliace účinky.
Funkcia ozónovej vrstvy link
Ozónová vrstva v stratosfére chráni Zem pred škodlivým UV žiarením. Jej narúšanie (napr. freónmi) vedie k vzniku ozónovej diery.
Voda link
Voda (H₂O) je najrozšírenejšou zlúčeninou na Zemi a základnou podmienkou života. Je to polárna molekula s unikátnymi vlastnosťami vďaka vodíkovým väzbám. Je vynikajúcim rozpúšťadlom.
Peroxid vodíka link
Peroxid vodíka (H₂O₂) je bezfarebná, mierne viskózna kvapalina. Je nestabilný a ľahko sa rozkladá na vodu a kyslík, najmä za prítomnosti katalyzátorov (napr. MnO₂, krvná kataláza) alebo v zásaditom prostredí:
\( \ce{2H2O2(aq) ->[\text{kat.}] 2H2O(l) + O2(g)} \)
Pripravuje sa napr. reakciou peroxidu bárnatého s kyselinou sírovou:
\( \ce{BaO2(s) + H2SO4(aq) -> H2O2(aq) + BaSO4(s) v} \)
Má oxidačné aj redukčné vlastnosti. Oxiduje napr. jodidy na jód, redukuje napr. manganistany na manganaté soli:
\( \ce{H2O2(aq) + 2HI(aq) -> I2(s) + 2H2O(l)} \)
\( \ce{2KMnO4(aq) + 5H2O2(aq) + 3H2SO4(aq) -> 2MnSO4(aq) + 5O2(g) + K2SO4(aq) + 8H2O(l)} \)
Používa sa ako bielidlo (vlasy, papier), dezinfekčný prostriedok (3 % roztok) a v chemickej syntéze. Niektoré zlúčeniny, ako peroxohydrát močoviny, sa označujú ako "tuhý peroxid vodíka".
V angličtine existuje termín "piranha solution", ktorý doslova značí "roztok piraňa". Jeho názov sa odvoláva na špecifický rod ryby, ktorého zástupcovia sú známi tým, že plávajú v húfoch a dokážu v momente ohlodať aj oveľa väčšiu korisť. V chémii je to silne oxidačná zmes používaná predovšetkým v laboratóriách na čistenie sklenených nádob od organických zvyškov. Typicky ide o zmes koncentrovanej kyseliny sírovej (H₂SO₄) a peroxidu vodíka (H₂O₂), zvyčajne v pomere 3:1 až 7:1.
