Objav: Antonio de Ulloa (1735)
Izolácia: William Hyde Wollaston (1803)
T. topenia
1768.3 °C
T. varu
3825 °C
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
195.085 u
Atómový polomer
135 pm
Hustota
21450 kg/m³
Elektronegativita
2.28
Ionizačná energia
870 kJ/mol
Elektrónová afinita
205.041 kJ/mol
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Načítavajú sa molekulárne štruktúry...
Základná charakteristika
- Známa od staroveku, pre európsku vedu ju znovuobjavil Antonio de Ulloa (1735), čistú formu izoloval William Hyde Wollaston v roku 1803.
- Je to lesklý, strieborno-biely, kujný a ťažný kov.
- Patrí medzi ťažké platinové kovy (PGM); vyznačuje sa vysokou hustotou (približne 21,45 g/cm³) a vysokou teplotou topenia (približne 1768 °C).
- Je mimoriadne odolná voči korózii a chemickým vplyvom; nerozpúšťa sa vo väčšine kyselín, odoláva aj pôsobeniu vzduchu a vody. Rozpúšťa ju lúčavka kráľovská.
- V prírode sa vyskytuje najmä rýdza alebo v zliatinách s inými platinovými kovmi.
- Najbežnejšie oxidačné stavy sú +II (platinatý) a +IV (platiničitý); dôležitý je aj stav 0 (najmä v komplexoch a katalýze).
- V oxidačnom stave +II tvorí typicky komplexy s koordinačným číslom 4 a štvorcovo planárnou geometriou (napr. tetrachloroplatičitan draselný K₂[PtCl₄], cisplatina cis-[PtCl₂(NH₃)₂]).
- V oxidačnom stave +IV tvorí komplexy najčastejšie s koordinačným číslom 6 a oktaedrickou geometriou (napr. hexachloroplatičitan draselný K₂[PtCl₆]).
- Hlavné využitie nachádza ako vynikajúci katalyzátor v automobilových katalyzátoroch, v chemickom priemysle (napr. výroba kyseliny dusičnej, silikónov) a v palivových článkoch.
- Používa sa v šperkárstve (často v zliatinách), na výrobu laboratórneho náradia (tégliky, elektródy), elektrických kontaktov.
- Niektoré jej zlúčeniny (napr. cisplatina) sa využívajú v medicíne pri liečbe rakoviny.
Využitie platiny link
Platina je kľúčovým katalyzátorom v automobilových katalyzátoroch, pri výrobe kyseliny dusičnej a v palivových článkoch. Je vysoko cenená v šperkárstve. Vďaka chemickej inertnosti sa z nej vyrába laboratórne vybavenie (tégliky, elektródy). Zlúčeniny platiny (cisplatina) sú dôležité protinádorové liečivá.
Oxid platiničitý link
Oxid platiničitý (PtO₂), známy ako Adamsov katalyzátor, je tmavohnedý až čierny prášok. Dôležité je vedieť, že samotný tento oxid nie je priamo aktívnym katalyzátorom. Aktívnym sa stáva až „in situ“ (teda priamo v reakčnej zmesi), keď sa k nemu pridá plynný vodík (H₂). Vodík zredukuje oxid platiničitý na veľmi jemne rozptýlenú kovovú platinu, ktorá sa nazýva platinová čerň. Táto premena sa dá zapísať jednoduchou rovnicou:
\( \ce{PtO2(s) + 2H2(g) -> Pt(s) { \text{(platinová čerň)}} + 2H2O(l)} \)
Práve táto vzniknutá platinová čerň je potom vysoko účinným katalyzátorom pre dôležité organické reakcie, najmä pre hydrogenácie.
Kyselina hexachloroplatiničitá link
Kyselina hexachloroplatiničitá (H₂[PtCl₆]) je červenohnedá kryštalická látka, dobre rozpustná vo vode. Je hygroskopická. V tejto komplexnej kyseline má platina oxidačný stupeň +IV a tvorí anión [PtCl₆]²⁻. Často sa pripravuje rozpustením kovovej platiny v zmesi koncentrovaných kyselín známej ako lúčavka kráľovská:
\( \ce{Pt(s) + 4HNO3(aq) + 6HCl(aq) -> H2[PtCl6](aq) + 4NO2(g) + 4H2O(l)} \)
Je východiskovou zlúčeninou pre prípravu mnohých iných zlúčenín platiny a používa sa pri galvanickom pokovovaní platinou. Okrem toho hrá veľmi dôležitú úlohu pri čistení (rafinácii) platiny. Z jej roztokov sa platina môže vyzrážať ako špecifická amónna soľ, ktorá sa potom tepelným rozkladom premení na veľmi čistý platinový kov.
Cisplatina link
Cisplatina (cis-[Pt(NH₃)₂Cl₂]) je významná komplexná zlúčenina platiny, ktorá má podobu žltého až oranžovožltého kryštalického prášku.
Cisplatina patrí medzi najdôležitejšie a najpoužívanejšie protinádorové liečivá, známe aj ako cytostatiká (látky zastavujúce bunkové delenie). Jej hlavný mechanizmus účinku spočíva v tom, že po vstupe do bunky sa dokáže naviazať priamo na DNA v jadre rakovinových buniek. Týmto naviazaním spôsobí v štruktúre DNA zmeny a poškodenia. Takto poškodená DNA nemôže správne fungovať, bunka sa už nemôže ďalej správne deliť, čo nakoniec vedie k jej zániku (apoptóze). Keďže rakovinové bunky sa zvyčajne delia oveľa rýchlejšie a častejšie ako väčšina zdravých buniek, sú na tento typ poškodenia DNA obzvlášť citlivé.
