Objav: Georgius Agricola (1546)
Izolácia: Claude Geoffroy mladší (1753)
T. topenia
271.6 °C
T. varu
1564 °C
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
208.98 u
Atómový polomer
160 pm
Hustota
9780 kg/m³
Elektronegativita
2.02
Ionizačná energia
703 kJ/mol
Elektrónová afinita
90.924 kJ/mol
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Načítavajú sa molekulárne štruktúry...
Základná charakteristika
- Bol známy už v staroveku, ale často zamieňaný s olovom a cínom; ako samostatný prvok ho opísal Claude François Geoffroy v roku 1753.
- Je to ťažký, krehký kov striebristobielej farby s výrazným ružovkastým leskom.
- Má relatívne nízku teplotu topenia (približne 271,6 °C) a pri tuhnutí zväčšuje svoj objem (podobne ako voda).
- Patrí medzi kovy (niekedy označované ako "slabé kovy" alebo "post-prechodné kovy") a je diamagnetický.
- Na vzduchu je za bežnej teploty pomerne stály, pri zahriatí horí modrastým plameňom za vzniku žltého oxidu bizmutitého (Bi₂O₃).
- V prírode sa vyskytuje rýdzi, ale častejšie v mineráloch ako bizmutinit (Bi₂S₃) a bismit (Bi₂O₃).
- Najbežnejší oxidačný stav je +III (bizmutitý); menej stabilný je stav +V (bizmutičný, silne oxidujúci).
- Považuje sa za najmenej toxický ťažký kov.
- Prírodný bizmut (izotop ²⁰⁹Bi) bol dlho považovaný za stabilný, ale je veľmi slabo rádioaktívny s extrémne dlhým polčasom rozpadu.
- Hlavné využitie nachádza v nízkotaviteľných zliatinách (napr. Woodov kov, Roseho kov) používaných ako poistky, spájky a v automatických hasiacich systémoch.
- Používa sa v kozmetike (napr. oxychlorid bizmutitý ako perleťový pigment) a v medicíne (niektoré zlúčeniny na liečbu žalúdočných problémov).
- Využíva sa aj ako náhrada olova v niektorých aplikáciách (napr. strelivo, závažia) kvôli nižšej toxicite.
Výskyt a významné zlúčeniny bizmutu link
Vyskytuje sa rýdzi alebo v mineráloch ako bizmutinit (Bi₂S₃) a bismit (Bi₂O₃). Často sprevádza rudy olova, cínu a medi.
Najstabilnejšie a najbežnejšie sú zlúčeniny v oxidačnom stave +III, ako oxid bizmutitý, halogenidy, sulfid a rôzne zásadité soli bizmutu. Zlúčeniny Bi(V) sú veľmi nestabilné a sú silnými oxidačnými činidlami.
Bizmután link
Bizmután (BiH₃) je extrémne nestabilný hydrid bizmutu.
Oxid bizmutitý link
Oxid bizmutitý (Bi₂O₃) je žltá, ťažká, tuhá látka. Má čisto zásaditý charakter, reaguje len s kyselinami za vzniku Bi(III) solí. Používa sa v keramike, sklárstve a ako katalyzátor.
Halogenidy bizmutu link
Bizmut tvorí halogenidy typu BiX₃ (napr. BiCl₃, BiF₃). Fluorid bizmutitý (BiF₃) má prevažne iónový charakter, ostatné sú skôr kovalentné. Halogenidy Bi(V) sú veľmi nestabilné (poznáme len BiF₅). Halogenidy Bi(III) ľahko hydrolyzujú za vzniku málo rozpustných oxohalogenidov, napr. oxochloridu bizmutitého (BiOCl).
\( \ce{BiCl3(aq) + H2O(l) <=> BiOCl(s) v + 2HCl(aq)} \)
Sulfid bizmutitý link
Sulfid bizmutitý (Bi₂S₃) je hnedočierna tuhá látka, vyskytuje sa ako minerál bismutinit. Vzniká aj zrážaním z roztokov Bi(III) solí sírovodíkom.
\( \ce{2Bi^3+(aq) + 3H2S(g) -> Bi2S3(s) v + 6H+(aq)} \)
Zásadité soli bizmutu link
Bizmut má tendenciu tvoriť zásadité soli (obsahujúce BiO⁺ skupinu), napríklad zásaditý dusičnan bizmutitý (BiO)NO₃ (Bismuthi subnitras), zásaditý uhličitan bizmutitý (BiO)₂CO₃ (Bismuthi subcarbonas) alebo zásaditý galát bizmutitý (Dermatol). Tieto zlúčeniny sa využívajú v medicíne ako adstringentné (sťahujúce) a antiseptické látky (napr. pri liečbe žalúdočných problémov, kožných ochorení) a v kozmetike.
