Objav: Egypt (cca 3100 p.n.l.)
Izolácia: Vannoccio Biringuccio (1540)
T. topenia
630.63 °C
T. varu
1635 °C
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
121.76 u
Atómový polomer
145 pm
Hustota
6697 kg/m³
Elektronegativita
2.05
Ionizačná energia
834 kJ/mol
Elektrónová afinita
101.059 kJ/mol
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Načítavajú sa molekulárne štruktúry...
Základná charakteristika
- Zlúčeniny (kohl) boli známe od 3100 p.n.l. (Egypt) a kovové artefakty od 3000 p.n.l., ale prvú zdokumentovanú izoláciu vykonal Vannoccio Biringuccio v roku 1540.
- Je to polokov s výraznejšími kovovými vlastnosťami ako arzén.
- Najbežnejšia modifikácia je sivý (kovový) antimón – striebristolesklá, veľmi krehká pevná látka; existujú aj nestabilné žlté a čierne modifikácie.
- Je zlým vodičom tepla a elektrického prúdu.
- Na vzduchu je za bežnej teploty stály, pri zahrievaní reaguje s kyslíkom za vzniku oxidov (napr. Sb₂O₃).
- V prírode sa vyskytuje rýdzi len vzácne, častejšie viazaný v mineráloch ako antimonit (Sb₂S₃).
- V zlúčeninách má najčastejšie oxidačné čísla -III (napr. v stibáne SbH₃, antimonidoch), +III (antimonité zlúčeniny) a +V (antimoničné zlúčeniny).
- Zlúčeniny antimónu sú vo všeobecnosti jedovaté.
- Používa sa hlavne v zliatinách, napríklad s olovom na zvýšenie jeho tvrdosti (použitie v akumulátoroch, liteřine) a s cínom (ložiskové kovy).
- Využíva sa aj v polovodičoch (napr. na dopovanie) a niektoré jeho zlúčeniny (napr. oxid antimonitý Sb₂O₃) ako spomaľovače horenia.
Výskyt a významné zlúčeniny antimónu link
Hlavným minerálom je antimonit (stibnit, Sb₂S₃). Vyskytuje sa aj rýdzi alebo v zložitejších sulfidoch.
Medzi dôležité zlúčeniny patria stibán, oxid antimonitý, kyselina antimoničná, halogenidy a sulfidy.
Stibán link
Stibán (SbH₃) je bezfarebný, veľmi jedovatý plyn, ešte nestabilnejší ako arzán. Pripravuje sa napr. reakciou antimonidov s kyselinami:
\( \ce{Mg3Sb2(s) + 6HCl(aq) -> 2SbH3(g) + 3MgCl2(aq)} \)
Oxid antimonitý link
Oxid antimonitý (Sb₂O₃) je biela, tuhá látka, amfotérna. V prírode sa vyskytuje ako minerál valentinit, ktorý tvorí biele, sivasté alebo žltkasté kryštály, často s perleťovým leskom. Vzniká horením antimónu. Reaguje s kyselinami za vzniku antimonitých solí (často hydrolyzujú na antimonyl soli, napr. SbOCl) a so silnými zásadami za vzniku antimonitanov (napr. NaSbO₂). Používa sa ako biely pigment, na zakalenie skla a smaltov a najmä ako spomaľovač horenia v plastoch a textíliách.
Kyselina antimoničná link
Oxid antimoničný (Sb₂O₅) je známy len v hydratovanej forme ako kyselina antimoničná. Jediná definovaná forma je kyselina hexahydroxoantimoničná H[Sb(OH)₆], ktorá tvorí soli hexahydroxoantimoničnany (napr. Na[Sb(OH)₆]).
Halogenidy antimónu link
Antimón tvorí halogenidy SbX₃ (napr. SbCl₃) a SbX₅ (napr. SbF₅, SbCl₅). Pripravujú sa priamou syntézou alebo reakciou oxidu s HX. Hydrolyzujú, pričom Sb(III) halogenidy často tvoria málo rozpustné oxohalogenidy, napr. SbOCl.
\( \ce{SbCl3(aq) + H2O(l) <=> SbOCl(s) v + 2HCl(aq)} \)
Sulfid antimonitý link
Sulfid antimonitý (Sb₂S₃) je oranžovočervená až čierna tuhá látka. Je hlavnou rudou antimónu (minerál antimonit). Vzniká aj zrážaním z roztokov Sb(III) solí sírovodíkom. Používa sa v pyrotechnike a pri výrobe zápaliek.
\( \ce{2SbCl3(aq) + 3H2S(g) -> Sb2S3(s) v + 6HCl(aq)} \)
Existuje aj sulfid antimoničný (Sb₂S₅).
