Objav: Nicholas Louis Vauquelin (1798)
Izolácia: Friedrich Wöhler a Antoine-Alexandre-Brutus Bussy (1828)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
9.01218 u
Atómový polomer
105 pm
Hustota
1848 kg/m³
Elektronegativita
1.57
Ionizačná energia
899.5 kJ/mol
Elektrónová afinita
-48 kJ/mol
História objavenia
Prvok pôvodne pomenoval jeho objaviteľ Nicholas Louis Vauquelin ako "glucinium" (z gréckeho glykys – sladký) kvôli sladkej chuti jeho zlúčenín. Neskôr však prevládol a stal sa oficiálnym názov "berýlium", odvodený od minerálu beryl, v ktorom bol prvok objavený.
Berýlium objavil francúzsky chemik Nicholas Louis Vauquelin v Paríži 15. februára 1798. Na podnet francúzskeho mineralóga René-Just Haüya analyzoval drahokamy beryl a smaragd (obe sú formami kremičitanu berylnato-hlinitého, Be₃Al₂(SiO₃)₆) a zistil, že obsahujú nový, dovtedy neznámy prvok s jedinečnými vlastnosťami.
Kovové berýlium sa podarilo nezávisle izolovať až v roku 1828 dvom chemikom: Nemcovi Friedrichovi Wöhlerovi v Berlíne a Francúzovi Antoine-Alexandre-Brutusovi Bussymu v Paríži. Obaja ho získali chemickou redukciou chloridu berýlnatého (BeCl₂) kovovým draslíkom.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Základná charakteristika
- Nicholas Louis Vauquelin ho objavil v roku 1798 vo forme oxidu (v beryle), no v kovovej forme ho nezávisle izolovali až Friedrich Wöhler a Antoine-Alexandre-Brutus Bussy v roku 1828.
- Je to pomerne vzácny, ľahký, tvrdý, sivo-biely kov, menej reaktívny ako ostatné kovy alkalických zemín.
- Dva najbežnejšie minerály obsahujúce berýlium sú chryzoberyl a beryl.
- Jeho zlúčeniny nefarbia plameň charakteristickou farbou.
- Tvorí výlučne kovalentné zlúčeniny a vykazuje chemickú podobnosť s hliníkom (Al).
- V zlúčeninách má bežné oxidačné číslo II (berýlnatý).
- Hlavné využitie nachádza v špeciálnych zliatinách (napr. s meďou), ktoré sú tvrdé, odolné a nemagnetické, pre letectvo (napríklad niektoré vojenské helikoptéry majú okná zo skla obohateného berýliom, ktoré cloní optické senzory) a elektrotechniku.
- Predmety vyrobené z berýlia dobre držia tvar aj pri zmene teplôt a používajú sa pri výrobe ventilov do protipožiarnych postrekovačov.
- Kozmický teleskop Jamesa Webba, prevádzkovaný agentúrou NASA, je vybavený veľkým berýliovým zrkadlom, ktoré sa vyznačuje ľahkosťou a vysokou pevnosťou.
- Jeho zlúčeniny sú vysoko toxické, vyžadujúce opatrnú manipuláciu.
Minerály a zlúčeniny berýlia link
Berýlium sa v prírode vyskytuje výhradne vo forme minerálov, pričom najvýznamnejším je beryl – hlinitokremičitan berýlnatý s chemickým vzorcom Be₃Al₂Si₆O₁₈. Tento minerál patrí medzi cyklosilikáty a kryštalizuje v hexagonálnej sústave, často vo forme dobre vyvinutých stĺpcovitých kryštálov.
Beryl môže za priaznivých podmienok môže dosahovať až metrové rozmery. Na Slovensku sa vyskytuje len zriedkavo, prevažne vo forme mikrokryštálov.
Niektoré odrody berylu sú drahokamy – napríklad smaragd (sýtozelený), morganit (ružový) alebo akvamarín (modrozelený).
Oxid berýlnatý link
Oxid berýlnatý (BeO) je biely, veľmi tvrdý a žiaruvzdorný kryštalický prášok s vysokou teplotou topenia. Vzniká priamou reakciou berýlia s kyslíkom:
\( \ce{2Be(s) + O2(g) -> 2BeO(s)} \)
Oxid berýlnatý patrí medzi amfotérne oxidy a používa sa ako ohňovzdorný materiál v keramike, jadrovej technike a elektronike vďaka svojej tepelnej vodivosti a elektrickej izolácii.
Chlorid berýlnatý link
Chlorid berýlnatý (BeCl₂) je bezfarebná kryštalická látka, ktorá tvorí lineárne molekuly s väzbovým uhlom 180°. Vyrába sa priamou reakciou berýlia s chlórom:
\( \ce{Be(s) + Cl2(g) -> BeCl2(s)} \)
Používa sa v organickej syntéze ako Lewisova kyselina a pri výrobe iných zlúčenín berýlia. Vzhľadom na toxicitu sa s ním pracuje len v špeciálnych podmienkach.
