Objaviteľ: Bernard Courtois (1811)
Pomenoval: Joseph Louis Gay-Lussac
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
126.904 u
Atómový polomer
140 pm
Hustota
4940 kg/m³
Elektronegativita
2.66
Ionizačná energia
1008.4 kJ/mol
Elektrónová afinita
295.153 kJ/mol
História objavenia
Jód objavil v roku 1811 francúzsky výrobca liadku BERNARD COURTOIS. Počas napoleonských vojen bol liadok potrebný na výrobu pušného prachu a Courtois pri jeho výrobe používal popol z morských rias. Keď k výluhu popola pridal kyselinu sírovú, unikli fialové pary, ktoré sa na studených predmetoch menili na tmavé lesklé kryštáliky.
Courtois o látke povedal kolegom, ktorí ju v roku 1813 ohlásili Francúzskej akadémii vied. Francúzsky chemik JOSEPH LOUIS GAY-LUSSAC a anglický chemik HUMPHRY DAVY, ktorý bol vtedy v Paríži, nezávisle dokázali, že ide o nový prvok. Gay-Lussac ho pomenoval iode podľa gréckeho ioeidés – fialový, podľa farby pár.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Vlastnosti jódu link
Jód tvorí tmavosivé kryštáliky s kovovým leskom. Pri zahrievaní sublimuje – mení sa priamo na fialové pary, ktoré sa na studenej ploche opäť menia na kryštáliky. Sublimáciou sa jód čistí. Pary jódu sú toxické a dráždia oči a dýchacie cesty.
Vo vode sa jód rozpúšťa len veľmi málo. V roztoku jodidu draselného sa však rozpúšťa dobre, lebo s jodidovými aniónmi vytvára trijodidové anióny:
\( \ce{I-(aq) + I2(s) <=> I3-(aq)} \)
Tento hnedý roztok sa nazýva Lugolov roztok. V etanole sa jód rozpúšťa na hnedý roztok, v nepolárnych rozpúšťadlách, napríklad v sírouhlíku, na fialový. So škrobom vytvára jód tmavomodré sfarbenie, preto sa ním škrob dokazuje.
Výskyt a výroba jódu link
Jód je v prírode oveľa vzácnejší ako chlór a bróm. Vyskytuje sa ako jodidový anión I⁻ v morskej vode a v soľankách, ktoré sprevádzajú ložiská ropy a zemného plynu. Morské riasy a živočíchy ho z vody hromadia vo svojich telách. Jodičnany sú prímesou čílskeho liadku v púšti Atacama.
Asi dve tretiny svetovej produkcie jódu pochádzajú z Čile, kde sa jód získava z jodičnanov v čílskom liadku. Jodičnany sa redukujú hydrogensiričitanom sodným:
\( \ce{2NaIO3(aq) + 5NaHSO3(aq) -> I2(s) + 3NaHSO4(aq) + 2Na2SO4(aq) + H2O(l)} \)
V Japonsku sa jód získava zo soľaniek, ktoré sa čerpajú spolu so zemným plynom. Jodidové anióny sa v nich oxidujú chlórom:
\( \ce{2I-(aq) + Cl2(g) -> I2(s) + 2Cl-(aq)} \)
Jód v organizme link
Jód je biogénny prvok. Štítna žľaza z neho vytvára hormóny, najmä tyroxín, ktoré riadia látkovú premenu, rast a vývoj. Pri nedostatku jódu sa štítna žľaza zväčšuje a vzniká struma (hrvoľ). Nedostatok jódu u tehotných žien a malých detí poškodzuje vývoj mozgu.
Človek prijíma jód najmä z morských rýb a mliečnych výrobkov. Pôda na Slovensku obsahuje jódu málo, preto sa od roku 1951 kuchynská soľ obohacuje jódom. Predáva sa ako jódovaná soľ (v učebniciach často jodidovaná). Pôvodne sa do nej pridával jodid draselný KI, od roku 2000 sa pridáva stálejší jodičnan draselný KIO₃.
Obyvatelia v okolí jadrových elektrární Jaslovské Bohunice a Mochovce dostávajú tablety jodidu draselného. Pri havárii by sa do ovzdušia mohol uvoľniť rádioaktívny izotop jódu ¹³¹I. Ak sa tableta užije včas na pokyn úradov, štítna žľaza sa nasýti stálym jódom a rádioaktívny jód už takmer neprijíma.
Využitie jódu link
Jódová tinktúra je roztok jódu a jodidu draselného v etanole. Jód ničí baktérie, plesne aj vírusy, preto sa tinktúra používa na dezinfekciu pokožky a drobných rán. V nemocniciach ju dnes väčšinou nahrádzajú prípravky s jódom viazaným na polymér (povidón-jód), ktoré pokožku menej dráždia.
Zlúčeniny jódu dobre pohlcujú röntgenové žiarenie, preto sú súčasťou kontrastných látok pri röntgenovom vyšetrení ciev a obličiek. Jód sa viaže aj na dvojité väzby v molekulách tukov a olejov. Hmotnosť jódu v gramoch, ktorá sa naviaže na 100 g tuku, sa nazýva jódové číslo a vyjadruje, koľko dvojitých väzieb tuk obsahuje.
Zlúčeniny jódu link
Jód má v zlúčeninách najčastejšie oxidačné čísla −I a V. Z halogénov je najslabšie oxidovadlo. Jodidový anión naopak ľahko odovzdá elektrón a oxiduje sa na jód, je to dobré redukovadlo.
Soli kyseliny jodovodíkovej sú jodidy. Najvýznamnejší je jodid draselný KI, ktorý sa používa v analytickej chémii a v medicíne. Jodid strieborný AgI je žltá nerozpustná látka, preto sa jodidové anióny dokazujú dusičnanom strieborným:
\( \ce{Ag+(aq) + I-(aq) -> AgI(s) v} \)
Jodovodík link
Jodovodík HI je bezfarebný plyn. Z prvkov vzniká len pri zahrievaní za prítomnosti katalyzátora, pričom reakcia neprebehne úplne, lebo vznikajúci jodovodík sa čiastočne rozkladá späť na vodík a jód:
\( \ce{H2(g) + I2(g) <=> 2HI(g)} \)
Vo vode tvorí kyselinu jodovodíkovú, najsilnejšiu z halogenovodíkových kyselín. Jej roztok na vzduchu hnedne, lebo kyslík oxiduje jodidové anióny na jód.
Oxokyseliny jódu a ich soli link
Najstálejšou oxokyselinou jódu je kyselina jodičná HIO₃. Na rozdiel od kyseliny chlorečnej a bromičnej je to biela kryštalická látka. Je to silné oxidovadlo. Vzniká oxidáciou jódu, napríklad chlórom vo vode:
\( \ce{I2 + 5Cl2 + 6H2O -> 2HIO3 + 10HCl} \)
Zahrievaním sa kyselina jodičná mení na oxid jodičný I₂O₅, najstálejší oxid halogénov. Jej soli sú jodičnany. Sú stálejšie ako chlorečnany a bromičnany, preto sa jodičnan draselný pridáva do jódovanej soli. Kyselina jodistá s oxidačným číslom VII existuje najmä ako kyselina pentahydrogenjodistá H₅IO₆.
