Objav: Paul-Émile Lecoq de Boisbaudran (1886)
Izolácia: Frank Spedding (1950)
Pomenoval: Paul-Émile Lecoq de Boisbaudran
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
162.5 u
Atómový polomer
175 pm
Hustota
8551 kg/m³
Elektronegativita
1.22
Ionizačná energia
573.0 kJ/mol
Elektrónová afinita
33.96 kJ/mol
História objavenia
Francúzsky chemik PAUL-ÉMILE LECOQ DE BOISBAUDRAN v roku 1886 oddelil z oxidu holmia oxid nového prvku. Potreboval na to niekoľko stoviek opakovaných zrážaní. Prvok pomenoval dysprózium z gréckeho dysprositos – ťažko dostupný. Čisté dysprózium získali až okolo roku 1950, keď americký chemik FRANK SPEDDING so spolupracovníkmi zaviedol oddeľovanie prvkov vzácnych zemín na iónomeničoch.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Dysprózium patrí medzi lantanoidy (prvky vzácnych zemín), ktoré sa v prírode vyskytujú vždy spoločne v tých istých mineráloch, ako sú monazit alebo bastnäsit. Pre svoju extrémnu chemickú podobnosť s ostatnými lantanoidmi sa preň neuvádza samostatný zoznam minerálov, ale zoskupuje sa pod spoločnou kategóriou prvkov vzácnych zemín.
Využitie dysprózia link
Dysprózium je striebrolesklý kov s oxidačným číslom III. Najviac sa ho spotrebuje v neodýmových magnetoch Nd₂Fe₁₄B. Malý prídavok dysprózia zvyšuje odolnosť magnetu voči strate magnetizmu pri vyššej teplote. Takéto magnety potrebujú elektromotory elektromobilov a generátory veterných elektrární, ktoré sa pri práci zahrievajú. Ťažké prvky vzácnych zemín vrátane dysprózia pochádzajú najmä z ílových ložísk južnej Číny. Európska únia ich zaraďuje medzi kritické suroviny.
Jodid dysprozitý DyI₃ sa podobne ako jodid skanditý pridáva do halogenidových výbojok, ktoré vydávajú biele svetlo.
