Objav: Marc Delafontaine, Jacques-Louis Soret a Per Teodor Cleve (1878)
Pomenoval: Per Teodor Cleve
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
164.93 u
Atómový polomer
175 pm
Hustota
8795 kg/m³
Elektronegativita
1.23
Ionizačná energia
581.0 kJ/mol
Elektrónová afinita
32.61 kJ/mol
História objavenia
Švajčiarski chemici MARC DELAFONTAINE a JACQUES-LOUIS SORET pozorovali v roku 1878 v Ženeve v spektre erbie čiary neznámeho prvku. Švédsky chemik PER TEODOR CLEVE v roku 1879 v Uppsale oddelil z erbie oxidy dvoch nových prvkov. Jeden z nich pomenoval holmium podľa Holmie, latinského názvu Štokholmu. Ani Cleveov oxid holmia nebol čistý. V roku 1886 z neho PAUL-ÉMILE LECOQ DE BOISBAUDRAN oddelil dysprózium.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Holmium patrí medzi lantanoidy (prvky vzácnych zemín), ktoré sa v prírode vyskytujú vždy spoločne v tých istých mineráloch, ako sú monazit alebo bastnäsit. Pre svoju extrémnu chemickú podobnosť s ostatnými lantanoidmi sa preň neuvádza samostatný zoznam minerálov, ale zoskupuje sa pod spoločnou kategóriou prvkov vzácnych zemín.
Využitie holmia link
Holmium je striebrolesklý, mäkký kov s oxidačným číslom III. Jeho atómy majú po dyspróziu najväčší magnetický moment zo všetkých prvkov. Pólové nástavce z holmia preto sústreďujú a zosilňujú magnetické pole supravodivých magnetov.
Kryštály ytritohlinitého granátu s prímesou holmia sú základom holmiového lasera. Vyžaruje infračervené žiarenie, ktoré silno pohlcuje voda, preto do tkaniva prenikne len málo. V urológii sa ním rozbíjajú obličkové kamene.
