Objav: Per Teodor Cleve (1879)
Izolácia: Wilhelm Klemm a Heinrich Bommer (1937)
Pomenoval: Per Teodor Cleve
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
168.934 u
Atómový polomer
175 pm
Hustota
9320 kg/m³
Elektronegativita
1.25
Ionizačná energia
596.7 kJ/mol
Elektrónová afinita
99 kJ/mol
História objavenia
Túlium objavil v roku 1879 v Uppsale švédsky chemik PER TEODOR CLEVE, keď spolu s holmiom oddelil z erbie oxid nového prvku. Pomenoval ho podľa Thule, starovekého názvu najsevernejšej známej krajiny. Čistú zlúčeninu túlia získal v roku 1911 britský chemik CHARLES JAMES, ktorý pôsobil v USA, až po približne 15 000 kryštalizáciách bromičnanu túlitého.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Túlium patrí medzi lantanoidy (prvky vzácnych zemín), ktoré sa v prírode vyskytujú vždy spoločne v tých istých mineráloch, ako sú monazit alebo bastnäsit. Pre svoju extrémnu chemickú podobnosť s ostatnými lantanoidmi sa preň neuvádza samostatný zoznam minerálov, ale zoskupuje sa pod spoločnou kategóriou prvkov vzácnych zemín.
Využitie túlia link
Túlium je najmenej rozšírený lantanoid, ktorý má stály izotop. Je drahé, preto sa využíva málo. Má jediný stály izotop, túlium-169. Ožiarením neutrónmi v jadrovom reaktore z neho vzniká rádioaktívne túlium-170 s polčasom premeny asi 129 dní. Slúži ako zdroj žiarenia v prenosných röntgenových prístrojoch.
Túliový laser vyžaruje infračervené žiarenie a používa sa v chirurgii a urológii.
