Objav: Charles Hatchett (1801)
Izolácia: Christian Wilhelm Blomstrand (1864)
Pomenoval: Heinrich Rose
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
92.9064 u
Atómový polomer
145 pm
Hustota
8570 kg/m³
Elektronegativita
1.60
Ionizačná energia
652.1 kJ/mol
Elektrónová afinita
88.516 kJ/mol
História objavenia
Anglický chemik CHARLES HATCHETT skúmal v roku 1801 v Londýne minerál z Britského múzea, ktorý pochádzal z Ameriky. Našiel v ňom oxid nového prvku a nazval ho columbium podľa Kolumbie, básnického názvu Ameriky. Kov však nepripravil. Anglický chemik WILLIAM HYDE WOLLASTON v roku 1809 vyhlásil, že columbium a tantal objavený v roku 1802 sú ten istý prvok. Nemecký chemik HEINRICH ROSE v roku 1844 dokázal, že tantalit obsahuje okrem tantalu aj ďalší prvok, a nazval ho niób podľa Niobe, dcéry Tantala z gréckej mytológie. Definitívne oba prvky rozlíšil v rokoch 1864 až 1866 švajčiarsky chemik JEAN CHARLES GALISSARD DE MARIGNAC podľa rozdielnej rozpustnosti ich podvojných fluoridov.
Kovový niób pripravil v roku 1864 švédsky chemik CHRISTIAN WILHELM BLOMSTRAND zahrievaním chloridu nióbu vo vodíku. Medzinárodná únia IUPAC prijala názov niób v roku 1949, v americkom hutníctve sa však ešte dlho používal názov columbium.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Výskyt a výroba nióbu link
Niób sa vyskytuje spolu s tantalom v mineráloch kolumbit a tantalit. Hlavnou rudou nióbu je však pyrochlór. Asi 93 % nióbu sa ťaží v Brazílii. Väčšina rudy sa redukuje hliníkom na feroniób, zliatinu železa a nióbu pre oceliarne. Čistý niób sa od tantalu oddeľuje extrakciou ich fluoridových zlúčenín do organického rozpúšťadla.
Využitie nióbu link
Asi tri štvrtiny nióbu sa spotrebuje v oceliach. Prídavok niekoľkých stotín percenta nióbu zjemňuje kryštálovú štruktúru ocele, takže je pevnejšia. Takéto mikrolegované ocele sa používajú na potrubia, autá, budovy a lode. Na Slovensku ich vyrába Nippon Steel Slovakia v Košiciach (bývalá U. S. Steel Košice).
Pri teplote pod 9,2 K je niób supravodivý – vedie elektrický prúd bez odporu. Spomedzi čistých prvkov má najvyššiu teplotu prechodu do supravodivého stavu. Zo zliatiny nióbu a titánu sú drôty cievok supravodivých magnetov v prístrojoch na magnetickú rezonanciu a v urýchľovači LHC v CERN-e. Na šperkoch a minciach z nióbu sa anodickou oxidáciou vytvára tenká vrstva oxidu, ktorá sa leskne rôznymi farbami podľa svojej hrúbky.
Predĺžená časť dýzy zostupového motora lunárneho modulu Apollo bola z plechu zo zliatiny nióbu. Zliatina znesie veľmi vysokú teplotu, preto sa táto časť dýzy nemusela chladiť palivom. Stačilo, že teplo vyžarovala do okolia.
