Objav: Anatólia / Malá Ázia (cca 6500 p.n.l.)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
207.21 u
Atómový polomer
180 pm
Hustota
11340 kg/m³
Elektronegativita
1.87
Ionizačná energia
715.6 kJ/mol
Elektrónová afinita
34.42 kJ/mol
História objavenia
Olovo patrí k prvým kovom, ktoré ľudia dokázali taviť z rudy. Najstaršie olovené korálky z Anatólie (dnešné Turecko) pochádzajú zo 7. tisícročia pred Kr. Vo väčšom množstve sa olovo začalo získavať okolo roku 3000 pred Kr. ako vedľajší produkt pri tavení galenitu, z ktorého sa ťažilo cennejšie striebro.
Najviac olova v staroveku vyrábali Rimania. Používali ho na vodovodné potrubia, nádoby a závažia a nazývali ho plumbum nigrum – čierne olovo, kým cín bol plumbum candidum – biele olovo.
Značka Pb pochádza z latinského plumbum, z ktorého je odvodené aj slovo plomba, pôvodne olovená pečať. Slovenský názov olovo je veľmi starý, má korene v praslovančine a podobne znie aj v ostatných slovanských jazykoch, napríklad poľsky ołów.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Výskyt a výroba olova link
Hlavnou rudou olova je galenit PbS, menej významné sú ceruzit PbCO₃ a anglezit PbSO₄. Na Slovensku sa galenit ťažil spolu s rudami striebra a zinku napríklad v okolí Banskej Štiavnice.
Pri výrobe sa galenit najprv praží na vzduchu, pričom vzniká oxid olovnatý:
\( \ce{2 PbS + 3 O2 ->[t] 2 PbO + 2 SO2} \)
Oxid olovnatý sa potom redukuje koksom:
\( \ce{PbO + C ->[t] Pb + CO} \)
Surové olovo sa čistí elektrolyticky, pričom sa z neho získava aj striebro. Veľká časť olova dnes pochádza z recyklácie starých akumulátorov.
Využitie a toxicita olova link
Olovo je ťažký, veľmi mäkký kov s nízkou teplotou topenia, ktorý dobre pohlcuje röntgenové a gama žiarenie. Používa sa na ochranné zástery a steny röntgenových pracovísk, v akumulátoroch, na závažia a strelivo a v zliatinách – v starších spájkach, ktoré sa pri spájaní kovových súčiastok roztavia skôr ako samotné súčiastky, a v literine (olovo, cín a antimón), z ktorej sa kedysi odlievali písmená pre tlačiarne.
Olovo a jeho zlúčeniny sú toxické. Olovo sa v tele hromadí v kostiach a poškodzuje nervovú sústavu, obličky a krvotvorbu, najviac u detí. Preto sa prestalo používať vo farbách a vodovodných rúrach. Tetraetylolovo Pb(C₂H₅)₄ sa desaťročia pridávalo do benzínu ako antidetonačná prísada, aby motor neklepal, a olovo z výfukových plynov znečisťovalo ovzdušie. Olovnatý benzín sa na celom svete prestal predávať v roku 2021.
Rimania rozvádzali vodu do domov a kúpeľov olovenými rúrami, z ktorých sa do pitnej vody uvoľňovalo olovo. Nakoľko to poškodzovalo zdravie obyvateľov Ríma, sa dodnes nepodarilo spoľahlivo určiť.
Zlúčeniny olova link
V zlúčeninách má olovo oxidačné číslo II alebo IV. Stálejšie sú zlúčeniny olovnaté. Zlúčeniny olovičité sa ľahko redukujú na olovnaté, preto sú silné oxidovadlá.
Oxidy olova link
Najdôležitejšie oxidy olova súvisia s oloveným akumulátorom. Oxid olovičitý PbO₂ tvorí jeho kladnú elektródu. Je to silné oxidovadlo, lebo olovo v ňom ľahko prechádza z oxidačného čísla IV na stálejšie II. Z oxidu olovnatého PbO sa vyrába náplň elektród akumulátorov a pridáva sa aj do olovnatého skla a glazúr.
Červené mínium Pb₃O₄ obsahuje olovo s oboma oxidačnými číslami. Náter z neho kedysi chránil oceľové konštrukcie pred hrdzou, pre toxicitu olova ho však nahradili iné nátery.
Soli olovnaté link
Väčšina olovnatých solí je vo vode nerozpustná, napríklad síran olovnatý PbSO₄, ktorý vzniká na elektródach pri vybíjaní oloveného akumulátora. Niektoré soli olova sú výrazne sfarbené a používali sa ako pigmenty – žltý chróman olovnatý PbCrO₄ sa predával ako farba pod názvom chrómová žlť.
Rozpustné sú dusičnan olovnatý Pb(NO₃)₂ a octan olovnatý, ktorý pre sladkú chuť dostal názov olovený cukor. Ako všetky rozpustné zlúčeniny olova je toxický.
Olovený akumulátor link
Oxid olovičitý, olovo a síran olovnatý spolu pracujú v olovenom akumulátore, nabíjateľnom galvanickom článku v automobiloch. Zápornú elektródu (anódu) tvorí olovo, kladnú elektródu (katódu) oxid olovičitý a obe sú ponorené do roztoku kyseliny sírovej. Pri vybíjaní sa olovo oxiduje a oxid olovičitý redukuje, obe elektródy sa pokrývajú síranom olovnatým a koncentrácia kyseliny klesá. Pri nabíjaní prebiehajú opačné deje:
\( \ce{Pb + PbO2 + 2 H2SO4 <=>[\text{vybíjanie}][\text{nabíjanie}] 2 PbSO4 + 2 H2O} \)
