Objav: Blízky východ (cca 3500 p.n.l.)
Izolácia: Thajsko / Blízky východ (cca 3000 p.n.l.)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
118.711 u
Atómový polomer
145 pm
Hustota
7310 kg/m³
Elektronegativita
1.96
Ionizačná energia
708.6 kJ/mol
Elektrónová afinita
107.298 kJ/mol
História objavenia
Cín patrí medzi kovy známe od staroveku. Ľudia ho spočiatku nepoznali ako samostatný kov, ale ako zložku bronzu. Prvé bronzové predmety vznikli okolo roku 3500 pred Kr. pravdepodobne náhodným tavením medených rúd s prímesou cínu. Neskôr sa ľudia naučili taviť cín z jeho rudy kasiteritu redukciou dreveným uhlím a pridávať ho k medi zámerne. Bronz bol tvrdší ako meď a dal meno celému obdobiu – dobe bronzovej.
Latinský názov stannum a značka Sn pôvodne označovali zliatinu striebra a olova, až neskôr sa význam slova zúžil na cín. Slovenský názov cín pochádza z nemeckého Zinn.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Alotropické modifikácie cínu link
Cín sa vyskytuje v dvoch alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia usporiadaním atómov, a preto aj vlastnosťami. Biely cín (β-cín) je bežný striebrolesklý, mäkký a kujný kov, stály nad teplotou 13,2 °C. Pod touto teplotou sa pomaly mení na sivý cín (α-cín), krehký sivý prášok s väčším objemom. Sivý cín má rovnakú štruktúru ako diamant a podobne ako kremík a germánium je polovodičom.
Premena bieleho cínu na sivý sa šíri od miesta, kde začala, podobne ako nákaza, preto sa nazýva cínový mor. Cínové predmety, napríklad gombíky, nádoby či organové píšťaly, sa v chlade môžu rozpadnúť na prach.
Pri ohýbaní tyčinky bieleho cínu počuť charakteristické praskanie, ktoré sa nazýva cínový plač. Zvuk vzniká pri náhlej deformácii kryštálov kovu.
Výskyt a výroba cínu link
Hlavnou rudou cínu je kasiterit (cínovec), minerál zložený z oxidu ciničitého SnO₂. Cín sa z neho vyrába redukciou uhlíkom pri vysokej teplote a surový kov sa potom čistí pretavením alebo elektrolyticky:
\( \ce{SnO2 + 2 C ->[t] Sn + 2 CO} \)
Využitie cínu link
Cín je mäkký, kujný a ťažný kov, ktorý na vzduchu nekoroduje. Väčšina vyrobeného cínu sa spotrebuje na spájky, zliatiny s nízkou teplotou topenia na spájanie súčiastok v elektronike a v klampiarstve. Pôvodné spájky obsahovali cín a olovo, dnes sa pre toxicitu olova používajú bezolovnaté spájky cínu s meďou a striebrom. Najstaršou zliatinou cínu je bronz s meďou, ktorý je tvrdší ako samotná meď a dal meno obdobiu praveku – dobe bronzovej.
Odolnosť voči korózii robí z cínu aj ochranný povlak. Pocínovaním sa oceľový plech pokryje tenkou vrstvou cínu, ktorá ho chráni pred hrdzou. Takýto biely plech sa používa na konzervy, pretože kovový cín je pre človeka neškodný. Z valcovaného cínu sa kedysi vyrábala aj tenká obalová fólia staniol, ktorú v 20. storočí nahradila hliníková fólia.
Na rozdiel od kovu sú mnohé organické zlúčeniny cínu toxické. Nátery lodí, ktoré ich obsahovali, poškodzovali morské živočíchy, preto sú od roku 2008 celosvetovo zakázané.
Zlúčeniny cínu link
V zlúčeninách má cín oxidačné číslo II alebo IV. Zlúčeniny cínaté ľahko prechádzajú na stálejšie ciničité, preto sú redukovadlá.
Oxidy cínu link
Oxid ciničitý SnO₂ je veľmi stála biela látka, v prírode minerál kasiterit. Používa sa na výrobu bielych glazúr a smaltov, na leštenie a v senzoroch plynov. Oxid cínatý SnO je menej stály a pri zahrievaní na vzduchu sa oxiduje na oxid ciničitý. Oba oxidy sú amfotérne.
Chloridy cínu link
Chlorid cínatý SnCl₂ je silné redukovadlo, lebo cín v ňom ľahko prechádza z oxidačného čísla II na IV. Používa sa ako moridlo pri farbení textílií a pri postriebrovaní skla na zrkadlá. Chlorid ciničitý SnCl₄ je kvapalina, ktorá podobne ako chlorid kremičitý reaguje so vzdušnou vlhkosťou, preto na vzduchu dymí.
Sulfidy cínu link
Sulfid ciničitý SnS₂ tvorí zlatožlté lesklé lístky, preto sa pod názvom zlatý bronz používal ako lacná náhrada zlata pri zlátení rámov a ozdôb.
