Objav: Edwin McMillan a Philip H. Abelson (1940)
Izolácia: L. B. Magnusson a T. J. LaChapelle (1944)
Pomenoval: Edwin McMillan, Philip H. Abelson
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
237 u
Atómový polomer
175 pm
Hustota
20450 kg/m³
Elektronegativita
1.36
Ionizačná energia
604.5 kJ/mol
Elektrónová afinita
45.85 kJ/mol
História objavenia
Americkí fyzici EDWIN MCMILLAN a PHILIP H. ABELSON v roku 1940 v Berkeley ožiarili urán neutrónmi. Vznikol urán-239, ktorý sa premenou beta zmenil na nový prvok 93. Pomenovali ho neptúnium podľa planéty Neptún, ktorá nasleduje za Uránom. Prvú vážiteľnú zlúčeninu, oxid neptuničitý, získali v roku 1944 L. B. MAGNUSSON a T. J. LACHAPELLE. McMillan dostal v roku 1951 spolu s GLENNOM T. SEABORGOM Nobelovu cenu za chémiu za objavy transuránov.
Elektrónová konfigurácia
Zlúčeniny a minerály
Neptúnium je rádioaktívne a nemá žiadny stály izotop. V prírode sa vyskytuje len v nepatrných stopách v uránových rudách, preto netvorí vlastné minerály. Pripravuje sa umelo v jadrových reaktoroch.
Vlastnosti a využitie neptúnia link
Neptúnium je prvý transurán, prvok za uránom. Je to striebrolesklý rádioaktívny kov, ktorý má v zlúčeninách oxidačné čísla III až VII. V nepatrných stopách sa vyskytuje v uránových rudách. Vzniká v jadrových reaktoroch a najdlhšie žijúci izotop neptúnium-237 s polčasom premeny 2,1 milióna rokov je zložkou jadrového odpadu. Ožiarením neptúnia-237 neutrónmi sa vyrába plutónium-238, zdroj tepla vesmírnych sond.
