Objav: Georg Brandt (1735)
Izolácia: Georg Brandt (1735)
Pomenoval: Georg Brandt
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
58.9332 u
Atómový polomer
135 pm
Hustota
8900 kg/m³
Elektronegativita
1.88
Ionizačná energia
760.4 kJ/mol
Elektrónová afinita
63.898 kJ/mol
História objavenia
Zlúčeniny kobaltu farbili sklo a keramiku na modro už v starovekom Egypte. Názov kobalt pochádza z nemeckého Kobold, škriatok. Baníci v Krušných horách tak nazývali rudy, ktoré pripomínali rudy striebra alebo medi, no tieto kovy z nich nezískali a pri pražení z nich unikali toxické pary arzénu.
Švédsky chemik GEORG BRANDT okolo roku 1735 dokázal, že modrú farbu skla nespôsobuje bizmut, ako sa dovtedy predpokladalo, ale nový kov, ktorý z rudy pripravil. Výsledky uverejnil v roku 1739. Kobalt bol prvý objavený kov, ktorý ľudia v staroveku nepoznali.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Vlastnosti a výroba kobaltu link
Kobalt je striebrosivý, tvrdý kov s modrastým nádychom. Spolu so železom a niklom patrí ku kovom, ktoré sú pri izbovej teplote feromagnetické. Na vzduchu je stály. V zriedených kyselinách sa rozpúšťa za vzniku vodíka a kobaltnatých solí:
\( \ce{Co + 2 HCl -> CoCl2 + H2} \)
Kobalt sa získava hlavne ako vedľajší produkt pri spracovaní rúd medi a niklu. Najviac ho ťaží Konžská demokratická republika. Na Slovensku sa kobaltovo-niklové rudy ťažili pri Dobšinej od roku 1780 do konca 19. storočia. Niklová huta v Seredi vyrábala v rokoch 1963 až 1993 z dovezenej rudy nikel aj kobalt.
Využitie kobaltu link
Väčšina kobaltu sa dnes spotrebuje v zlúčeninách na katódy lítium-iónových akumulátorov mobilných telefónov a elektromobilov. Kobalt je aj súčasťou superzliatin na lopatky turbín leteckých motorov a magnetických zliatin, napríklad zliatiny hliníka, niklu a kobaltu alnico. V tvrdokovoch spája zrná karbidu volfrámu. Rádioaktívny izotop kobalt-60 vyžaruje žiarenie gama, ktorým sa ožarujú nádory a sterilizujú zdravotnícke pomôcky.
Zlúčeniny kobaltu link
Kobalt tvorí zlúčeniny najmä s oxidačnými číslami II a III. Vo vodných roztokoch sú stále kobaltnaté soli, napríklad síran kobaltnatý CoSO₄. Ich roztoky sú ružové, farbu im dáva katión [Co(H₂O)₆]²⁺. Kobaltité zlúčeniny sú stále najmä v komplexoch, napríklad v chloride hexaamminkobaltitom [Co(NH₃)₆]Cl₃.
Zlúčeniny kobaltu farbia sklo a porcelán na modro. Tavením oxidu kobaltnatého s pieskom a uhličitanom draselným vzniká tmavomodré sklo smalt, ktoré sa rozomleté používa ako pigment. Ďalším modrým pigmentom je kobaltová modrá, hlinitan kobaltnatý CoAl₂O₄.
Chlorid kobaltnatý link
Hexahydrát chloridu kobaltnatého CoCl₂·6H₂O tvorí ružové kryštály dobre rozpustné vo vode. Zahrievaním stráca vodu a mení sa na modrý bezvodý chlorid kobaltnatý:
\( \ce{CoCl2*6H2O ->[t] CoCl2 + 6 H2O} \)
Bezvodý chlorid na vlhkom vzduchu priberá vodu a znova zružovie. Preto slúži ako indikátor vlhkosti: modrý silikagél sa po nasýtení vodou sfarbí do ružova. Zriedený roztok chloridu kobaltnatého je aj neviditeľný atrament, písmo po zahriatí zmodrie.
Oxid kobaltnatý link
Oxid kobaltnatý CoO je olivovozelený prášok nerozpustný vo vode. Je prevažne zásadotvorný, s kyselinami tvorí kobaltnaté soli. Vzniká tepelným rozkladom uhličitanu kobaltnatého bez prístupu vzduchu:
\( \ce{CoCO3 ->[t] CoO + CO2} \)
Používa sa na farbenie skla a keramických glazúr na modro.
Biologický význam kobaltu link
Kobalt je biogénny prvok. Je centrálnym atómom vitamínu B₁₂, kobalamínu, ktorý telo potrebuje na tvorbu červených krviniek a na činnosť nervovej sústavy. Človek ho prijíma v potrave živočíšneho pôvodu. Nedostatok vitamínu B₁₂ spôsobuje málokrvnosť (anémiu, staršie chudokrvnosť). Nadbytok kobaltu je toxický a poškodzuje najmä srdcový sval. Kobalt patrí, podobne ako nikel, k častým kontaktným alergénom. Uvoľňuje sa napríklad z bižutérie a u citlivých ľudí spôsobuje alergickú kontaktnú dermatitídu (ekzém), často spolu s alergiou na nikel.
