Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
127.603 u
Atómový polomer
140 pm
Hustota
6240 kg/m³
Elektronegativita
2.10
Ionizačná energia
869.3 kJ/mol
Elektrónová afinita
190.161 kJ/mol
História objavenia
Telúr objavil rakúsky banský úradník a mineralóg FRANZ-JOSEPH MÜLLER VON REICHENSTEIN v Sibiu (vtedy Hermannstadt v Sedmohradsku, dnes Rumunsko). V roku 1782 skúmal zlatonosnú rudu z bane pri Zlatnej, o ktorej sa predpokladalo, že obsahuje bizmut alebo antimón. V roku 1783 dospel k záveru, že ruda obsahuje nový, neznámy kov, a nazval ho metallum problematicum – problematický kov. Výsledky zverejnil v málo známom časopise, a tak objav dlho ostal nepovšimnutý.
Nezávisle od neho telúr v roku 1789 objavil uhorský botanik a chemik PÁL KITAIBEL v rude z Nagybörzsöny (dnes Maďarsko). Nemecký chemik MARTIN HEINRICH KLAPROTH v roku 1798 potvrdil, že ide o nový prvok, a pripravil ho v čistom stave. Pomenoval ho telúr podľa latinského tellus (Zem) a objav pripísal Müllerovi. Kitaibelov rukopis poznal už od roku 1796, jeho objav však nespomenul.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Výskyt a výroba telúru link
Telúr patrí k najvzácnejším prvkom zemskej kôry – je v nej vzácnejší ako zlato. Vyskytuje sa ako prímes v sulfidických rudách medi a olova. Tvorí aj vlastné minerály, najmä s drahými kovmi – teluridy zlata a striebra, napríklad kalaverit AuTe₂ a sylvanit AgAuTe₄. Podobne ako selén sa získava z anódových kalov pri elektrolytickej rafinácii medi.
V austrálskom Kalgoorlie, kde sa od roku 1893 ťažilo zlato, považovali baníci teluridy zlata za bezcennú hlušinu, lebo sa podobali pyritu. Používali ich ako stavebný materiál a vysypávali nimi cesty. Až v roku 1896 sa zistilo, že ide o zlúčeniny zlata s telúrom s vysokým obsahom zlata.
Využitie a toxicita telúru link
Telúr je polovodič. Najviac sa ho spotrebuje na výrobu teluridu kademnatého CdTe, z ktorého sa vyrábajú tenkovrstvové solárne články. Telurid bizmutitý Bi₂Te₃ je základom termoelektrických článkov – pri prechode prúdu jedna ich strana chladne a druhá sa zohrieva. Využívajú sa v prenosných chladničkách a na chladenie elektroniky. Malé množstvo telúru zlepšuje obrobiteľnosť ocele a medi.
Zlúčeniny telúru sú toxické. Už po malej dávke telo premieňa telúr na prchavý dimetyltelurid, ktorý dodáva dychu a potu silný cesnakový zápach. Tento telúrový dych pretrváva podľa dávky hodiny až mesiace.
Zlúčeniny telúru link
Telúr tvorí zlúčeniny s oxidačným číslom −II (telán a teluridy), IV (oxid teluričitý a teluričitany) a VI (kyselina hexahydrogentelúrová a telúrany). Najstálejšie sú zlúčeniny s oxidačným číslom IV. Telúr je už polokov a jeho zlúčeniny ukazujú, ako v skupine rastie kovový charakter.
Telán a teluridy link
Telán H₂Te je bezfarebný, veľmi nestály a toxický plyn s nepríjemným zápachom. Spomedzi hydridov chalkogénov je najkyslejší, lebo väzba medzi veľkým atómom telúru a vodíkom je najslabšia. Pripravuje sa reakciou teluridov s kyselinami:
\( \ce{Al2Te3(s) + 6HCl(aq) -> 2AlCl3(aq) + 3H2Te(g)} \)
Teluridy sú zlúčeniny telúru s kovmi, ktoré obsahujú teluridový anión Te²⁻. Patria k nim minerály zlata a striebra aj telurid kademnatý zo solárnych článkov.
Oxid teluričitý link
Oxid teluričitý TeO₂ je biela kryštalická látka, ktorá vzniká horením telúru na vzduchu:
\( \ce{Te(s) + O2(g) -> TeO2(s)} \)
Vo vode sa takmer nerozpúšťa. Na rozdiel od kyslých oxidov síry a selénu je amfotérny – reaguje s kyselinami aj s hydroxidmi. S hydroxidmi tvorí teluričitany:
\( \ce{TeO2(s) + 2NaOH(aq) -> Na2TeO3(aq) + H2O(l)} \)
Oxid teluričitý sa pridáva do špeciálnych optických skiel, ktoré prepúšťajú infračervené žiarenie.
Kyselina hexahydrogentelúrová link
Kyselina hexahydrogentelúrová H₆TeO₆ je biela kryštalická látka. Telúr je väčší ako síra a selén, a preto sa obklopí šiestimi atómami kyslíka. Kyselina má teda iný vzorec ako kyselina sírová a selénová. Na rozdiel od nich je slabá. Pripravuje sa oxidáciou telúru alebo oxidu teluričitého silnými oxidovadlami, napríklad peroxidom vodíka. Jej soli sa nazývajú telúrany.