Objav: Egypt (cca 3100 p.n.l.)
Izolácia: Vannoccio Biringuccio (1540)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
121.76 u
Atómový polomer
145 pm
Hustota
6697 kg/m³
Elektronegativita
2.05
Ionizačná energia
834 kJ/mol
Elektrónová afinita
101.059 kJ/mol
História objavenia
Zlúčeniny antimónu patria k najstarším známym látkam. Čierny sulfid antimonitý, minerál antimonit, používali Egypťania už okolo roku 3100 pred Kr. ako líčidlo na oči (kohl). Z obdobia okolo roku 3000 pred Kr. pochádza váza z kovového antimónu, ktorú našli v meste Tello v Mezopotámii. Dnes je v parížskom Louvri.
Postup výroby kovového antimónu z rudy prvý raz opísal taliansky metalurg VANNOCCIO BIRINGUCCIO v knihe De la pirotechnia v roku 1540. Antimónu sa venovalo aj dielo Triumfálny voz antimónu, ktoré vyšlo v roku 1604 pod menom BASILIUS VALENTINUS. Pripisovalo sa mníchovi z 15. storočia. Rýdzi antimón v prírode opísal švédsky mineralóg ANTON VON SWAB v roku 1783.
Pôvod názvu antimón nie je istý. Značka Sb pochádza z latinského stibium, ktorým Rimania označovali antimonit.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Výskyt a výroba antimónu link
Antimón je striebrolesklý, veľmi krehký polokov s výraznejšími kovovými vlastnosťami ako arzén. V prírode sa vyskytuje najmä ako antimonit Sb₂S₃ – olovenosivý minerál s kovovým leskom, ktorý tvorí dlhé ihlicovité kryštály. Kovový antimón sa z neho získava tavením so železom, ktoré na seba naviaže síru:
\( \ce{Sb2S3 + 3Fe ->[\text{t}] 2Sb + 3FeS} \)
Na Slovensku sa antimonit dlho ťažil. V 19. storočí patrila Čučma pri Rožňave k najvýznamnejším producentom antimónu v Európe. Ložiská v Pezinku v Malých Karpatoch a v Dúbrave v Nízkych Tatrách boli hlavným zdrojom antimónu až do roku 1992, keď sa ťažba skončila.
Využitie a toxicita antimónu link
Antimón sa používa najmä v zliatinách, ktorým dodáva tvrdosť. Zliatiny olova s antimónom sa používajú v mriežkach oloveného akumulátora a na výrobu brokov. Zliatina olova, cínu a antimónu, literina (písmovina), sa v minulosti v tlačiarňach odlievala do tvaru písmen. Zliatiny cínu s antimónom a meďou slúžia ako ložiskové kovy, ktoré znižujú trenie v ložiskách strojov.
Zlúčeniny antimónu sú toxické, podobne ako zlúčeniny arzénu, hoci v menšej miere.
Zlúčeniny antimónu link
Antimón má v zlúčeninách najčastejšie oxidačné číslo III, menej často V a v stibáne −III. Jeho oxid antimonitý je amfotérny a soli antimonité sa vo vode ľahko hydrolyzujú – antimón stojí na hranici medzi nekovmi a kovmi.
Stibán link
Stibán SbH₃ je bezfarebný, veľmi toxický plyn, ešte menej stály ako arzán. Pripravuje sa reakciou antimonidov s kyselinami:
\( \ce{Mg3Sb2(s) + 6HCl(aq) -> 2SbH3(g) + 3MgCl2(aq)} \)
Oxid antimonitý link
Oxid antimonitý Sb₂O₃ je biela tuhá látka, ktorá vzniká horením antimónu. V prírode sa vyskytuje ako minerál valentinit. Je amfotérny: s kyselinami tvorí soli antimonité, ktoré sa vodou rozkladajú na zásadité soli, a so silnými hydroxidmi antimonitany. Pridáva sa do plastov a textílií ako spomaľovač horenia, používa sa aj ako biely pigment a na zakaľovanie skla a smaltov.
Halogenidy antimónu link
Antimón tvorí trihalogenidy SbX₃, napríklad chlorid antimonitý SbCl₃, aj pentahalogenidy, napríklad chlorid antimoničný SbCl₅. Chlorid antimonitý sa vodou rozkladá len čiastočne – vzniká biela zrazenina chloridu-oxidu antimonitého SbOCl, ktorá sa po pridaní kyseliny chlorovodíkovej opäť rozpustí:
\( \ce{SbCl3(aq) + H2O(l) <=> SbOCl(s) v + 2HCl(aq)} \)
Sulfid antimonitý link
Sulfid antimonitý Sb₂S₃ je hlavnou rudou antimónu. Prírodný minerál antimonit je olovenosivý s kovovým leskom, kým pri zavádzaní sulfánu do roztokov solí antimonitých vzniká oranžová zrazenina tej istej zlúčeniny:
\( \ce{2SbCl3(aq) + 3H2S(g) -> Sb2S3(s) v + 6HCl(aq)} \)
Sulfid antimonitý sa používa v pyrotechnike a v hlavičkách zápaliek, kde horí spolu s chlorečnanom draselným.
