Objav: Antonio de Ulloa (1735)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
195.085 u
Atómový polomer
135 pm
Hustota
21450 kg/m³
Elektronegativita
2.28
Ionizačná energia
870 kJ/mol
Elektrónová afinita
205.041 kJ/mol
História objavenia
Názov platina pochádza zo španielskeho platina, zdrobneniny slova plata = striebro. Španieli ju v Južnej Amerike považovali za nežiaducu prímes zlata. Predmety zo zlata a platiny však vyrábali už predkolumbovskí obyvatelia dnešného Ekvádoru a Kolumbie.
Platinu z Kolumbie opísal španielsky námorný dôstojník a vedec ANTONIO DE ULLOA v knihe o výprave do Južnej Ameriky, ktorá vyšla v roku 1748. Prvé vzorky priniesol do Anglicka CHARLES WOOD. Švédsky chemik HENRIK TEOFILUS SCHEFFER ju v polovici 18. storočia opísal ako nový kov. Kujnú platinu vyrobil v roku 1786 PIERRE-FRANÇOIS CHABANEAU. Čistú kujnú platinu získal začiatkom 19. storočia anglický chemik WILLIAM HYDE WOLLASTON.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Vlastnosti a výskyt platiny link
Platina je striebrobiely, kujný a ťažný ušľachtilý kov s veľkou hustotou a vysokou teplotou topenia. Na vzduchu sa nemení a odoláva kyselinám, rozpúšťa ju len lúčavka kráľovská. Platina je veľmi vzácna. V prírode sa vyskytuje rýdza v zrnkách, v prírodných zliatinách s ostatnými platinovými kovmi a v mineráli sperrylit PtAs₂. Väčšina platiny sa ťaží v Juhoafrickej republike, ďalšia sa získava pri spracovaní rúd niklu a medi.
Využitie platiny link
Platina sa používa v automobilových katalyzátoroch, najmä vznetových motorov, a v šperkárstve. Ako katalyzátor slúži pri výrobe kyseliny dusičnej: na sieťke zo zliatiny platiny s ródiom sa amoniak oxiduje na oxid dusnatý:
\( \ce{4 NH3 + 5 O2 ->[Pt, Rh] 4 NO + 6 H2O} \)
Pre chemickú odolnosť sa z platiny vyrábajú laboratórne tégliky a elektródy. Platinová elektróda sýtená vodíkom tvorí štandardnú vodíkovú elektródu, voči ktorej sa merajú elektródové potenciály. Platina je aj katalyzátorom v palivových článkoch.
Zlúčeniny platiny link
Platina tvorí zlúčeniny s oxidačnými číslami II a IV, najmä komplexné zlúčeniny. Platnaté komplexy, napríklad anión [PtCl₄]²⁻, sú štvorcové (rovinné), platiničité komplexy, napríklad anión [PtCl₆]²⁻, sú oktaedrické.
Kyselina hexachloridoplatiničitá link
Kyselina hexachloridoplatiničitá (v učebniciach hexachloroplatiničitá) H₂[PtCl₆] vzniká rozpúšťaním platiny v lúčavke kráľovskej:
\( \ce{3 Pt + 4 HNO3 + 18 HCl -> 3 H2[PtCl6] + 4 NO + 8 H2O} \)
Tvorí červenohnedé kryštály dobre rozpustné vo vode. Je východiskovou látkou na prípravu ďalších zlúčenín platiny a katalyzátorov. Pri čistení platiny sa z jej roztoku chloridom amónnym vyzráža žltý hexachloridoplatiničitan amónny (NH₄)₂[PtCl₆], ktorý sa žíhaním rozkladá na čistú platinu.
Oxid platiničitý link
Oxid platiničitý PtO₂ je hnedočierny prášok. Vodík ho priamo v reakčnej zmesi redukuje na jemne rozptýlenú platinu, platinovú čerň:
\( \ce{PtO2 + 2 H2 -> Pt + 2 H2O} \)
Platinová čerň katalyzuje hydrogenácie, napríklad adíciu vodíka na dvojité väzby organických zlúčenín.
Cisplatina link
Cisplatina cis-[PtCl₂(NH₃)₂] je žltý kryštalický prášok. Je to štvorcový komplex platiny, v ktorom sú dva amoniakové ligandy vedľa seba (poloha cis), rovnako ako dva chloridové ligandy. Patrí medzi cytostatiká, liečivá, ktoré zastavujú delenie nádorových buniek. V bunke sa viaže na DNA a poškodí ju tak, že bunka sa nemôže deliť a zanikne. Izomér s rovnakými ligandmi oproti sebe (poloha trans) neúčinkuje. Cisplatina sa používa najmä pri nádoroch semenníkov a vaječníkov. Má však vážne vedľajšie účinky, poškodzuje napríklad obličky.
Účinok cisplatiny objavil náhodou americký biofyzik BARNETT ROSENBERG v roku 1965. Skúmal, ako elektrický prúd pôsobí na baktérie, a zistil, že sa prestali deliť. Príčinou nebol prúd, ale zlúčenina platiny, ktorá vznikla z platinových elektród. Ako liečivo sa cisplatina používa od roku 1978.
