Ortuť

Vlastnosti ortuti link

Ortuť je striebrolesklý kov a jediný kov, ktorý je za bežnej teploty kvapalný. Tuhne pri -39 °C a má veľkú hustotu 13,5 g/cm³. Je prchavá a jej pary sú toxické. Na vzduchu je stála, je ušľachtilá a rozpúšťa ju kyselina dusičná. S mnohými kovmi, napríklad so sodíkom, so zlatom alebo so striebrom, tvorí zliatiny nazývané amalgámy. So železom amalgám netvorí, preto sa ortuť prepravuje v oceľových fľašiach. S práškovou sírou reaguje už za bežnej teploty:

\( \ce{Hg + S -> HgS} \)

Preto sa zvyšky rozliatej ortuti posypávajú sírou.

Výskyt a výroba ortuti link

Hlavnou rudou ortuti je červený cinabarit (rumelka) HgS. Ortuť sa z neho získava pražením na vzduchu, jej pary sa ochladzovaním kondenzujú:

\( \ce{HgS + O2 ->[t] Hg + SO2} \)

Najviac ortuti sa dnes vyrába v Číne. Najväčšia baňa na ortuť v histórii, španielsky Almadén, ťažbu ukončila v roku 2003. Na Slovensku sa ortuť do začiatku 90. rokov 20. storočia vyrábala v Rudňanoch z rudy tetraedrit, ktorá obsahuje prímes ortuti. Cinabarit sa ťažil pri Malachove a v Merníku.

Využitie ortuti link

Pre toxicitu sa ortuť používa čoraz menej. Kedysi bola v teplomeroch a tlakomeroch, v ortuťových výbojkách a žiarivkách a v zubnom amalgáme na plomby. EÚ zakázala predaj ortuťových teplomerov verejnosti v roku 2009 a amalgámové plomby od roku 2025. Medzinárodný Minamatský dohovor z roku 2013 obmedzuje ťažbu, používanie aj emisie ortuti. Najviac ortuti sa dnes spotrebuje pri malej ťažbe zlata: zlato z piesku sa viaže do amalgámu a ortuť sa potom odparí.

Zlúčeniny ortuti link

Ortuť tvorí zlúčeniny s oxidačnými číslami I a II. V ortuťných zlúčeninách sú dva atómy ortuti spojené väzbou do katiónu Hg₂²⁺, napríklad v chloride ortuťnom Hg₂Cl₂. Rozpustné zlúčeniny ortuti sú veľmi toxické.

Oxid ortuťnatý link

Oxid ortuťnatý HgO je červený alebo žltý prášok nerozpustný vo vode. Zahrievaním sa rozkladá na ortuť a kyslík:

\( \ce{2 HgO ->[t] 2 Hg + O2} \)

Týmto rozkladom pripravil v roku 1774 kyslík anglický chemik JOSEPH PRIESTLEY.

Sulfid ortuťnatý link

Sulfid ortuťnatý HgS sa v prírode vyskytuje ako červený cinabarit. Rozomletý červený sulfid ortuťnatý, rumelka, slúžil od staroveku ako pigment. Zrážaním roztokov ortuťnatých solí sulfánom vzniká čierna modifikácia, ktorá sa zahrievaním mení na červenú.

Chlorid ortuťnatý link

Chlorid ortuťnatý HgCl₂, nazývaný sublimát, je biela kryštalická látka rozpustná vo vode. Je veľmi toxický. V minulosti sa jeho zriedený roztok používal na dezinfekciu a na konzervovanie dreva.

Chlorid ortuťný link

Chlorid ortuťný Hg₂Cl₂, nazývaný kalomel, je biely prášok vo vode veľmi málo rozpustný, preto je oveľa menej toxický ako sublimát. Zráža sa z roztokov ortuťných solí chloridmi:

\( \ce{Hg2^2+ + 2 Cl- -> Hg2Cl2} \)

V elektrochémii tvorí kalomelovú elektródu, ktorá slúži ako porovnávacia elektróda pri meraní elektródových potenciálov a pH.

Toxicita ortuti link

Ortuť a jej zlúčeniny sú toxické. Najnebezpečnejšie sú pary ortuti, ktoré sa vdychujú a poškodzujú nervový systém a obličky. Prehltnutá kovová ortuť sa vstrebáva len málo. V prírode sa ortuť mení na metylortuť, ktorá sa hromadí v rybách, najviac vo veľkých dravých rybách. V japonskej Minamate vypúšťal chemický závod v 50. rokoch 20. storočia metylortuť do mora a ľudia, ktorí jedli ryby zo zálivu, sa otrávili. Rozliatu ortuť z rozbitého teplomera treba pozbierať, nevysávať a zvyšky posypať sírou alebo práškovým zinkom.