Objav: Johan August Arfvedson (1817)
Izolácia: William Thomas Brande (1821)
Pomenoval: Johan August Arfvedson, Jöns Jacob Berzelius
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
6.94 u
Atómový polomer
145 pm
Hustota
535 kg/m³
Elektronegativita
0.98
Ionizačná energia
520.2 kJ/mol
Elektrónová afinita
59.633 kJ/mol
História objavenia
Lítium objavil v roku 1817 švédsky chemik JOHAN AUGUST ARFVEDSON v Štokholme, v laboratóriu JÖNSA JACOBA BERZELIA. Pri rozbore minerálu petalitu z ostrova Utö zistil, že obsahuje zlúčeninu neznámeho alkalického kovu. Petalit opísal v roku 1800 brazílsky prírodovedec JOSÉ BONIFÁCIO DE ANDRADA E SILVA. Berzelius a Arfvedson nazvali novú alkáliu lithion, z gréckeho lithos – kameň. Na rozdiel od sodíka a draslíka, známych z rastlinného popola, ju totiž objavili v minerále.
Arfvedson kov zo zlúčenín uvoľniť nedokázal. Malé množstvo lítia získal v roku 1821 anglický chemik WILLIAM THOMAS BRANDE elektrolýzou oxidu lítneho. Väčšie množstvo kovu pripravili až v roku 1855 nemecký chemik ROBERT BUNSEN a anglický chemik AUGUSTUS MATTHIESSEN elektrolýzou roztaveného chloridu lítneho. Slovenský názov lítium vychádza z latinského názvu lithium.
Elektrónová konfigurácia
Výskyt v prírode
Zlúčeniny a minerály
Vlastnosti lítia link
Lítium je striebrobiely a najľahší kov vôbec – jeho hustota je 0,53 g/cm³, takže pláva na vode aj na petroleji. Preto sa neuchováva pod petrolejom ako sodík, ale chráni sa tenkou vrstvou parafínového oleja alebo vazelíny. Spomedzi alkalických kovov je najtvrdšie a má najvyššiu teplotu topenia (180,5 °C).
Lítium je najmenej reaktívny alkalický kov. S vodou reaguje miernejšie ako sodík – pláva, šumí a uvoľnený vodík sa nezapáli:
\( \ce{2 Li + 2 H2O -> 2 LiOH + H2} \)
Ako jediný alkalický kov reaguje s dusíkom a vzniká nitrid lítny:
\( \ce{6 Li + N2 -> 2 Li3N} \)
Zlúčeniny lítia farbia plameň na karmínovočerveno.
V niektorých vlastnostiach sa lítium odlišuje od ostatných alkalických kovov a podobá sa horčíku, ktorý leží v periodickej tabuľke šikmo pod ním. Táto diagonálna podobnosť sa prejavuje napríklad tým, že lítium aj horčík tvoria s dusíkom nitrid, pri horení vzniká ich oxid a nie peroxid a ich uhličitany, fosforečnany a fluoridy sú vo vode málo rozpustné.
Výskyt a výroba lítia link
Lítium je v zemskej kôre oveľa vzácnejšie ako sodík a draslík. Získava sa z dvoch druhov surovín. Prvou sú minerály, najmä spodumen LiAl(SiO₃)₂, kremičitan hlinito-lítny, ktorý sa ťaží hlavne v Austrálii a Číne. Lítium obsahuje aj sľuda lepidolit. Druhou sú soľanky pod vyschnutými soľnými jazerami v Čile a Argentíne. Pridaním sódy sa z nich lítium vyzráža ako málo rozpustný uhličitan lítny.
Kovové lítium sa vyrába elektrolýzou taveniny chloridu lítneho, do ktorej sa pridáva chlorid draselný, aby sa znížila jej teplota topenia. Na katóde sa vylučuje lítium a na anóde chlór:
\( \ce{2 LiCl ->[\text{elektrolýza}] 2 Li + Cl2} \)
Využitie lítia link
Asi 88 % vyťaženého lítia sa dnes spotrebuje na výrobu lítium-iónových akumulátorov pre mobilné telefóny, notebooky a elektromobily. Lítium je na to vhodné, lebo je najľahší kov a má najzápornejší štandardný elektródový potenciál (-3,04 V). Akumulátory s ním sú preto ľahké a majú veľké napätie.
Malá prísada lítia zvyšuje tvrdosť a pevnosť zliatin hliníka a horčíka, ktoré sa používajú v letectve. Zlúčeniny lítia sa pridávajú aj do tepelne odolného skla a keramiky a do mazacích tukov.
Zlúčeniny lítia link
Lítium má v zlúčeninách oxidačné číslo I. Najdôležitejšou zlúčeninou je uhličitan lítny Li₂CO₃. Na rozdiel od uhličitanov ostatných alkalických kovov je vo vode málo rozpustný, preto sa z roztokov lítnych solí vylučuje ako zrazenina:
\( \ce{2 Li+ + CO3^2- -> Li2CO3 v} \)
Uhličitan lítny je surovinou na výrobu ďalších zlúčenín lítia, najmä hydroxidu lítneho pre akumulátory. V medicíne sa používa ako liek na bipolárnu poruchu.
