Objav: André-Louis Debierne a Friedrich Oskar Giesel (1899)
Izolácia: Joseph G. Stites, Murrell L. Salutsky a Bob D. Stone (1955)
Pomenoval: André-Louis Debierne
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
227 u
Atómový polomer
195 pm
Hustota
10070 kg/m³
Elektronegativita
1.10
Ionizačná energia
499 kJ/mol
Elektrónová afinita
33.77 kJ/mol
História objavenia
Francúzsky chemik ANDRÉ-LOUIS DEBIERNE oznámil v roku 1899 v Paríži objav nového rádioaktívneho prvku vo zvyškoch smolinca po oddelení rádia. Pomenoval ho aktínium z gréckeho aktis – lúč. Nemecký chemik FRIEDRICH OSKAR GIESEL ho nezávisle objavil v roku 1902 a nazval ho emánium. Neskoršie rozbory ukázali, že Gieselove preparáty boli čistejšie, názov aktínium však ostal pre prednosť objavu.
Kovové aktínium pripravili v roku 1955 americkí chemici JOSEPH G. STITES, MURRELL L. SALUTSKY a BOB D. STONE redukciou fluoridu aktinitého parami lítia.
Elektrónová konfigurácia
Zlúčeniny a minerály
Aktínium je extrémne vzácny a vysoko rádioaktívny s veľmi krátkym polčasom rozpadu. V prírode sa vyskytuje len v nepatrných stopových množstvách v uránových a tóriových rudách ako produkt ich rádioaktívneho rozpadu. Pre svoju nestabilitu a nízku koncentráciu netvorí žiadne vlastné minerály.
Výskyt a využitie aktínia link
Aktínium je rádioaktívny kov a nemá stále izotopy. Najdlhšie žije izotop ²²⁷Ac s polčasom premeny 21,8 roka. V prírode vzniká v nepatrných množstvách v uránových rudách premenou uránu-235. Na výskum sa pripravuje ožarovaním rádia neutrónmi v jadrových reaktoroch:
\( \ce{^{226}_{88}Ra + ^{1}_{0}n -> ^{227}_{88}Ra ->[\beta^-] ^{227}_{89}Ac} \)
Zmes oxidu aktinitého s berýliom slúži ako zdroj neutrónov. Izotop ²²⁵Ac sa skúša v cielenej rádioterapii nádorov. Naviaže sa na protilátku alebo inú molekulu, ktorá sa pripája k bielkovinám na povrchu nádorových buniek. Častice alfa, ktoré pri jeho premene vznikajú, prejdú v tkanive menej ako 0,1 mm, teda len niekoľko priemerov bunky. Ničia preto nádorové bunky a okolité zdravé tkanivo zasiahnu len málo.
