Názvoslovie anorganických zlúčenín je systém pravidiel, podľa ktorých sa tvoria názvy a vzorce chemických látok. Vychádza z odporúčaní IUPAC (Medzinárodná únia pre čistú a aplikovanú chémiu), ktoré slovenské názvoslovie prispôsobuje slovenčine, a umožňuje každú zlúčeninu jednoznačne pomenovať.
Základom slovenského názvoslovia anorganických zlúčenín je oxidačné číslo. Oxidačné číslo atómu prvku je fiktívny (pomyselný) náboj, ktorý by atóm mal, keby sa jeho polárne kovalentné väzby s atómami iných prvkov roztrhli tak, že každý väzbový elektrónový pár prejde k elektronegatívnejšiemu atómu. Elektrónový pár väzby medzi atómami toho istého prvku sa delí rovnakým dielom.
Oxidačné číslo sa zapisuje rímskou číslicou vpravo hore za značku prvku. Pri kladnom oxidačnom čísle sa znamienko plus nepíše, pri zápornom sa pred rímsku číslicu píše znamienko mínus a nulové oxidačné číslo sa označuje číslicou 0, napríklad \( \ce{Na^{I}Cl^{-I}} \) alebo \( \ce{Na^{0}} \).
Oxidačné číslo treba odlíšiť od nábojového čísla iónu. To sa zapisuje arabskou číslicou so znamienkom za číslicou vpravo hore (Ca²⁺, O²⁻, SO₄²⁻) a patrí celej častici, kým oxidačné číslo patrí každému atómu zvlášť. V síranovom anióne SO₄²⁻ má teda síra oxidačné číslo VI a každý atóm kyslíka −II.
Pravidlá určovania oxidačných čísel link
Oxidačné čísla atómov v zlúčenine sa určujú podľa týchto pravidiel:
- atóm prvku v elementárnom stave, teda voľný atóm alebo atóm v molekule prvku, má oxidačné číslo 0 (Na, H₂, O₂, P₄)
- fluór má vo všetkých zlúčeninách oxidačné číslo −I, lebo je najelektronegatívnejší prvok
- vodík má v zlúčeninách zvyčajne oxidačné číslo I, v hydridoch kovov −I (NaH, CaH₂)
- kyslík má v zlúčeninách zvyčajne oxidačné číslo −II, výnimočne má:
- v peroxidoch −I (H₂O₂, Na₂O₂)
- v hyperoxidoch (superoxidoch) −½ (KO₂)
- v ozonidoch −⅓ (KO₃)
- v difluoride kyslíka II (OF₂)
- alkalické kovy (1. skupina) majú v zlúčeninách oxidačné číslo I (NaCl)
- kovy alkalických zemín (2. skupina) majú v zlúčeninách oxidačné číslo II (CaO)
- súčet oxidačných čísel všetkých atómov v molekule je 0
- súčet oxidačných čísel všetkých atómov v ióne sa rovná nábojovému číslu iónu
Z posledných dvoch pravidiel sa dá vypočítať neznáme oxidačné číslo. V manganistane draselnom KMnO₄ má draslík oxidačné číslo I a kyslík −II, súčet v neutrálnej zlúčenine musí byť nula, a preto má mangán oxidačné číslo VII:
\( \ce{K^{I}Mn^{$x$}O4^{-II}}: \quad \mathrm{I} + x + 4 \cdot (-\mathrm{II}) = 0 \quad \Rightarrow \quad x = \mathrm{VII} \)
V dusičnanovom anióne NO₃⁻ sa súčet rovná nábojovému číslu aniónu, dusík má teda oxidačné číslo V:
\( \ce{N^{$x$}O3^{-II}}: \quad x + 3 \cdot (-\mathrm{II}) = -\mathrm{I} \quad \Rightarrow \quad x = \mathrm{V} \)
Stavba názvu a vzorca link
Názvy väčšiny anorganických zlúčenín sú dvojslovné a skladajú sa z podstatného mena a prídavného mena:
- podstatné meno – pomenúva elektronegatívnu zložku so záporným oxidačným číslom a určuje typ zlúčeniny; v dvojprvkových zlúčeninách sa tvorí z názvu elektronegatívnejšieho prvku príponou ‑id (oxid, chlorid, sulfid), rovnakú príponu majú aj niektoré viacatómové anióny (hydroxid OH⁻, kyanid CN⁻)
- prídavné meno – pomenúva elektropozitívnu zložku s kladným oxidačným číslom; tvorí sa zo základu názvu prvku a jeho valenčná prípona vyjadruje oxidačné číslo (chlorid sodný, oxid hlinitý)
V názve stojí podstatné meno pred prídavným menom, vo vzorci je poradie opačné – najprv sa píše elektropozitívna zložka a za ňou elektronegatívna: chlorid sodný NaCl, oxid hlinitý Al₂O₃.
Ak je elektropozitívnou zložkou vodík alebo kyslík, valenčná prípona sa nepoužíva a prvok sa uvádza v 2. páde: peroxid vodíka H₂O₂, difluorid kyslíka OF₂. Jednoslovné triviálne názvy majú voda H₂O, amoniak NH₃ a ďalšie zlúčeniny vodíka s nekovmi.
| Oxidačné číslo | Valenčná prípona | Vzorec s oxidačnými číslami | Názov zlúčeniny |
|---|---|---|---|
| I | ‑ný | \( \ce{K^{I}Cl^{-I}} \) | chlorid draselný |
| II | ‑natý | \( \ce{Mg^{II}O^{-II}} \) | oxid horečnatý |
| III | ‑itý | \( \ce{Al2^{III}O3^{-II}} \) | oxid hlinitý |
| IV | ‑ičitý | \( \ce{Sn^{IV}Cl4^{-I}} \) | chlorid ciničitý |
| V | ‑ičný, ‑ečný | \( \ce{P2^{V}O5^{-II}} \) | oxid fosforečný |
| VI | ‑ový | \( \ce{S^{VI}O3^{-II}} \) | oxid sírový |
| VII | ‑istý | \( \ce{Mn2^{VII}O7^{-II}} \) | oxid manganistý |
| VIII | ‑ičelý | \( \ce{Os^{VIII}O4^{-II}} \) | oxid osmičelý |
Prípona ‑ečný sa používa najmä po r (fosforečný, chlorečný), inak ‑ičný (dusičný). Po dlhej slabike sa prípona ‑ný skracuje na ‑ny (lítny) a pred príponou, ktorá sa začína na i, sa skracuje dlhá slabika základu: cín – cínatý, ale ciničitý, mangán – manganistý, síra – siričitý.
Osem valenčných prípon je zvláštnosťou slovenského a českého názvoslovia – pochádzajú z českého chemického názvoslovia 19. storočia a v dnešnom význame platia od roku 1918. Angličtina vystačí pri kyselinách so štyrmi stupňami, napríklad pri chlóre hypochlorous, chlorous, chloric a perchloric acid (kyselina chlórna, chloritá, chlorečná a chloristá), a prípona ‑ic neudáva konkrétne oxidačné číslo: v chloric acid má chlór V, v sulfuric acid síra VI. Pri katiónoch sa kedysi rozlišovali len dva stupne príponami ‑ous a ‑ic (ferrous a ferric chloride pre chlorid železnatý a železitý). IUPAC ich dnes neodporúča a aby bol názov presný, píše sa oxidačné číslo rímskou číslicou v zátvorke za názvom prvku: iron(II) chloride a iron(III) chloride. Slovenský názov tak sám prezrádza zloženie zlúčeniny, doslovne sa však do iných jazykov preložiť nedá.
Tvorba vzorca z názvu a názvu zo vzorca link
Vzorec dvojprvkovej zlúčeniny sa z názvu zostaví v troch krokoch, napríklad pre oxid hlinitý:
- značky a oxidačné čísla – značky prvkov sa napíšu v poradí elektropozitívna, elektronegatívna zložka a vpravo hore k nim oxidačné čísla: \( \ce{Al^{III}O^{-II}} \)
- krížové pravidlo – číselná hodnota oxidačného čísla jedného prvku (bez znamienka) sa stane indexom druhého prvku: Al₂O₃
- krátenie – indexy so spoločným deliteľom sa vydelia na najmenší celočíselný pomer a index 1 sa nepíše, pri oxide uhličitom tak z C₂O₄ vznikne CO₂
Názov sa zo vzorca určí opačne. Z oxidačného čísla elektronegatívnej zložky a z podmienky, že súčet oxidačných čísel je nula, sa vypočíta oxidačné číslo elektropozitívneho prvku a podľa neho sa zvolí valenčná prípona. Vo Fe₂O₃ majú tri atómy kyslíka spolu oxidačné číslo 3 · (−II) = −VI, dva atómy železa teda spolu VI a každý z nich III, a zlúčenina sa volá oxid železitý.
Číslovkové predpony link
Počet rovnakých atómov alebo skupín atómov v molekule či ióne vyjadrujú číslovkové predpony. Jednoduché predpony udávajú počet atómov a jednoduchých skupín, násobné predpony počet zložitejších viacatómových skupín, ktorých názov sa za predponou píše do okrúhlych zátvoriek.
| Počet | Jednoduchá predpona | Násobná predpona |
|---|---|---|
| \( \frac{1}{2} \) | hemi- | |
| 1 | mono- | |
| \( \frac{3}{2} \) | seskvi- | |
| 2 | di- | bis- |
| 3 | tri- | tris- |
| 4 | tetra- | tetrakis- |
| 5 | penta- | pentakis- |
| 6 | hexa- | hexakis- |
| 7 | hepta- | heptakis- |
| 8 | okta- | oktakis- |
| 9 | nona- | nonakis- |
| 10 | deka- | dekakis- |
Pri molekulách prvkov sa počet atómov vyjadruje predponou pred slovenským názvom prvku: O₂ je dikyslík, O₃ trikyslík (ozón), P₄ tetrafosfor a S₈ oktasíra.
V názvoch hydrátov predpona udáva počet molekúl vody na jednu vzorcovú jednotku soli, a to aj zlomkový: CaSO₄·½H₂O je hemihydrát síranu vápenatého.
Násobné predpony sa používajú, keď treba zdôrazniť počet zložitejších viacatómových skupín alebo keď názov skupiny sám obsahuje číslovkovú predponu. Vo vzorci im zodpovedá index za okrúhlou zátvorkou, napríklad Ca₃(PO₄)₂ sa dá nazvať bis(fosforečnan) vápenatý. Často sa s nimi stretneme v názvoch koordinačných zlúčenín.