Dvojprvkové (binárne) zlúčeniny sa skladajú z atómov dvoch prvkov. Ich názov sa tvorí podľa základných pravidiel názvoslovia: podstatné meno vznikne z názvu elektronegatívnejšieho prvku príponou ‑id a prídavné meno z názvu elektropozitívnejšieho prvku s valenčnou príponou podľa jeho oxidačného čísla. Vzorec sa z názvu zostaví krížovým pravidlom.
V názvosloví dvojprvkových zlúčenín rozlišujeme 6 skupín:
- halogenidy – zlúčeniny, v ktorých má halogén oxidačné číslo −I
- oxidy – zlúčeniny, v ktorých má kyslík oxidačné číslo −II
- peroxidy a hyperoxidy (superoxidy) – zlúčeniny s dvojicou navzájom viazaných atómov kyslíka
- sulfidy, selenidy a teluridy – zlúčeniny, v ktorých má síra, selén alebo telúr oxidačné číslo −II
- hydridy a zlúčeniny vodíka s nekovmi – iónové hydridy kovov a molekuly s jednoslovnými názvami
- bezkyslíkaté kyseliny – vodné roztoky niektorých zlúčenín vodíka s nekovmi
Halogenidy link
Halogenidy sú dvojprvkové zlúčeniny halogénov s menej elektronegatívnym prvkom. Halogén má v nich oxidačné číslo −I, preto je všeobecný vzorec MXₙ, kde n sa rovná oxidačnému číslu prvku M. Názov sa skladá z podstatného mena fluorid, chlorid, bromid alebo jodid a z prídavného mena s valenčnou príponou, napríklad chlorid železitý FeCl₃.
Kovy s nízkou elektronegativitou tvoria iónové halogenidy (chlorid sodný NaCl, jodid draselný KI). Nekovy tvoria nekovové (molekulové) halogenidy, ktoré sú väčšinou prchavé a vo vode sú buď nerozpustné, alebo sa ňou rozkladajú (chlorid uhličitý CCl₄, chlorid kremičitý SiCl₄). Chlorid uhličitý sa podľa názvoslovia organickej chémie volá tetrachlórmetán.
Halogenidy tvorí aj amónny katión NH₄⁺, napríklad chlorid amónny NH₄Cl. Takáto zlúčenina však už nie je dvojprvková.
| Oxidačné číslo prvku | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | chlorid sodný | NaCl | \( \ce{Na^{I}Cl^{-I}} \) |
| I | chlorid lítny | LiCl | \( \ce{Li^{I}Cl^{-I}} \) |
| I | chlorid meďný | CuCl | \( \ce{Cu^{I}Cl^{-I}} \) |
| I | bromid strieborný | AgBr | \( \ce{Ag^{I}Br^{-I}} \) |
| I | jodid draselný | KI | \( \ce{K^{I}I^{-I}} \) |
| I | chlorid disírny | S₂Cl₂ | \( \ce{S2^{I}Cl2^{-I}} \) |
| II | chlorid vápenatý | CaCl₂ | \( \ce{Ca^{II}Cl2^{-I}} \) |
| II | fluorid vápenatý | CaF₂ | \( \ce{Ca^{II}F2^{-I}} \) |
| II | fluorid xenónatý | XeF₂ | \( \ce{Xe^{II}F2^{-I}} \) |
| II | jodid olovnatý | PbI₂ | \( \ce{Pb^{II}I2^{-I}} \) |
| III | chlorid železitý | FeCl₃ | \( \ce{Fe^{III}Cl3^{-I}} \) |
| III | chlorid hlinitý | AlCl₃ | \( \ce{Al^{III}Cl3^{-I}} \) |
| IV | chlorid uhličitý | CCl₄ | \( \ce{C^{IV}Cl4^{-I}} \) |
| IV | chlorid kremičitý | SiCl₄ | \( \ce{Si^{IV}Cl4^{-I}} \) |
| V | chlorid fosforečný | PCl₅ | \( \ce{P^{V}Cl5^{-I}} \) |
| VI | fluorid sírový | SF₆ | \( \ce{S^{VI}F6^{-I}} \) |
Oxidy link
Oxidy sú dvojprvkové zlúčeniny kyslíka s prvkom, ktorý má menšiu elektronegativitu. Kyslík má v nich oxidačné číslo −II. Názov sa skladá z podstatného mena oxid a z prídavného mena s valenčnou príponou, napríklad oxid uhličitý CO₂.
Zlúčenina kyslíka s fluórom nie je oxid. Fluór je elektronegatívnejší ako kyslík, kyslík má v nej kladné oxidačné číslo II a volá sa difluorid kyslíka OF₂.
| Oxidačné číslo prvku | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | oxid sodný | Na₂O | \( \ce{Na2^{I}O^{-II}} \) |
| I | oxid dusný | N₂O | \( \ce{N2^{I}O^{-II}} \) |
| II | oxid vápenatý | CaO | \( \ce{Ca^{II}O^{-II}} \) |
| II | oxid uhoľnatý | CO | \( \ce{C^{II}O^{-II}} \) |
| III | oxid hlinitý | Al₂O₃ | \( \ce{Al2^{III}O3^{-II}} \) |
| III | oxid železitý | Fe₂O₃ | \( \ce{Fe2^{III}O3^{-II}} \) |
| IV | oxid uhličitý | CO₂ | \( \ce{C^{IV}O2^{-II}} \) |
| IV | oxid siričitý | SO₂ | \( \ce{S^{IV}O2^{-II}} \) |
| V | oxid dusičný | N₂O₅ | \( \ce{N2^{V}O5^{-II}} \) |
| V | oxid fosforečný | P₄O₁₀ | \( \ce{P4^{V}O10^{-II}} \) |
| VI | oxid sírový | SO₃ | \( \ce{S^{VI}O3^{-II}} \) |
| VII | oxid chloristý | Cl₂O₇ | \( \ce{Cl2^{VII}O7^{-II}} \) |
Peroxidy a hyperoxidy link
Peroxidy sú dvojprvkové zlúčeniny, ktoré obsahujú dva atómy kyslíka navzájom spojené kovalentnou väzbou –O–O–. Kyslík má v nich oxidačné číslo −I a iónové peroxidy obsahujú peroxidový anión O₂²⁻. Názov sa tvorí rovnako ako pri oxidoch (peroxid sodný Na₂O₂, peroxid bárnatý BaO₂), pri vodíku sa však používa 2. pád – peroxid vodíka H₂O₂.
Hyperoxidy (superoxidy) obsahujú hyperoxidový anión O₂⁻, v ktorom má kyslík oxidačné číslo −½. Vznikajú priamou reakciou draslíka, rubídia a cézia s kyslíkom, napríklad hyperoxid draselný KO₂.
| Oxidačné číslo prvku | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | peroxid sodný | Na₂O₂ | \( \ce{Na2^{I}O2^{-I}} \) |
| I | peroxid vodíka | H₂O₂ | \( \ce{H2^{I}O2^{-I}} \) |
| II | peroxid bárnatý | BaO₂ | \( \ce{Ba^{II}O2^{-I}} \) |
Sulfidy, selenidy a teluridy link
Sulfidy, selenidy a teluridy sú dvojprvkové zlúčeniny síry, selénu alebo telúru s menej elektronegatívnym prvkom, ktorým môže byť kov aj nekov. Síra, selén a telúr majú v nich oxidačné číslo −II. Názov sa skladá z podstatného mena sulfid, selenid alebo telurid a z prídavného mena s valenčnou príponou podľa oxidačného čísla druhého prvku.
Vzorec sa zostaví krížovým pravidlom. V sulfide hlinitom má hliník oxidačné číslo III a síra −II, vzorec je teda Al₂S₃. V sulfide vápenatom vyjde pomer 2 : 2, ktorý sa vykráti na CaS.
Zlúčeniny síry, selénu a telúru s vodíkom sa takto nepomenúvajú. Majú jednoslovné názvy sulfán H₂S, selán H₂Se a telán H₂Te ako ostatné zlúčeniny vodíka s nekovmi.
| Oxidačné číslo prvku | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | sulfid sodný | Na₂S | \( \ce{Na2^{I}S^{-II}} \) |
| I | sulfid strieborný | Ag₂S | \( \ce{Ag2^{I}S^{-II}} \) |
| I | selenid sodný | Na₂Se | \( \ce{Na2^{I}Se^{-II}} \) |
| I | telurid draselný | K₂Te | \( \ce{K2^{I}Te^{-II}} \) |
| II | sulfid vápenatý | CaS | \( \ce{Ca^{II}S^{-II}} \) |
| II | sulfid železnatý | FeS | \( \ce{Fe^{II}S^{-II}} \) |
| II | sulfid zinočnatý | ZnS | \( \ce{Zn^{II}S^{-II}} \) |
| II | sulfid ortutnatý | HgS | \( \ce{Hg^{II}S^{-II}} \) |
| II | sulfid olovnatý | PbS | \( \ce{Pb^{II}S^{-II}} \) |
| II | selenid horečnatý | MgSe | \( \ce{Mg^{II}Se^{-II}} \) |
| III | sulfid hlinitý | Al₂S₃ | \( \ce{Al2^{III}S3^{-II}} \) |
| III | sulfid antimonitý | Sb₂S₃ | \( \ce{Sb2^{III}S3^{-II}} \) |
| III | sulfid bizmutitý | Bi₂S₃ | \( \ce{Bi2^{III}S3^{-II}} \) |
| IV | sulfid uhličitý | CS₂ | \( \ce{C^{IV}S2^{-II}} \) |
| IV | sulfid ciničitý | SnS₂ | \( \ce{Sn^{IV}S2^{-II}} \) |
Hydridy a zlúčeniny vodíka s nekovmi link
Dvojprvkové zlúčeniny vodíka sa súhrnne nazývajú hydridy. Pre ich názov je rozhodujúce, s akým prvkom je vodík zlúčený.
S alkalickými kovmi a s kovmi alkalických zemín tvorí vodík iónové hydridy, ktoré obsahujú hydridový anión H⁻ s oxidačným číslom vodíka −I. Ich názov sa skladá z podstatného mena hydrid a z prídavného mena s valenčnou príponou podľa oxidačného čísla kovu, napríklad hydrid sodný NaH alebo hydrid vápenatý CaH₂. Hydrid hlinitý AlH₃, nazývaný aj alán, nie je iónový – je to tuhá polymérna látka.
S nekovmi tvorí vodík kovalentné hydridy, teda samostatné molekuly s jednoslovnými názvami. Väčšina z nich má príponu ‑án (silán SiH₄, fosfán PH₃, sulfán H₂S), zlúčeniny s halogénmi príponu ‑ovodík (fluorovodík HF, chlorovodík HCl). Tradičné názvy majú voda H₂O, amoniak NH₃ a metán CH₄.
| Oxidačné číslo kovu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | hydrid lítny | LiH | \( \ce{Li^{I}H^{-I}} \) |
| I | hydrid sodný | NaH | \( \ce{Na^{I}H^{-I}} \) |
| II | hydrid vápenatý | CaH₂ | \( \ce{Ca^{II}H2^{-I}} \) |
| III | hydrid hlinitý (alán) | AlH₃ | \( \ce{Al^{III}H3^{-I}} \) |
| Skupina | Vzorec | Názov |
|---|---|---|
| 14. | CH₄ | metán |
| 14. | SiH₄ | silán |
| 15. | NH₃ | amoniak |
| 15. | PH₃ | fosfán |
| 16. | H₂O | voda |
| 16. | H₂S | sulfán |
| 16. | H₂Se | selán |
| 17. | HF | fluorovodík |
| 17. | HCl | chlorovodík |
| 17. | HBr | bromovodík |
| 17. | HI | jodovodík |
Bezkyslíkaté kyseliny link
Bezkyslíkaté kyseliny sú vodné roztoky niektorých zlúčenín vodíka s nekovmi – halogenovodíkov, sulfánu a selánu. Názov sa skladá zo slova kyselina a z prídavného mena utvoreného z názvu zlúčeniny príponou ‑ová: vodný roztok fluorovodíka je kyselina fluorovodíková, vodný roztok sulfánu kyselina sulfánová (sírovodíková). Prípona ‑ová tu nevyjadruje oxidačné číslo VI.
Rovnako sa pomenúva aj vodný roztok kyanovodíka HCN – kyselina kyanovodíková, hoci kyanovodík sa skladá z troch prvkov.
| Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|
| kyselina fluorovodíková | HF | \( \ce{H^{I}F^{-I}} \) |
| kyselina chlorovodíková | HCl | \( \ce{H^{I}Cl^{-I}} \) |
| kyselina bromovodíková | HBr | \( \ce{H^{I}Br^{-I}} \) |
| kyselina jodovodíková | HI | \( \ce{H^{I}I^{-I}} \) |
| kyselina sulfánová (sírovodíková) | H₂S | \( \ce{H2^{I}S^{-II}} \) |
| kyselina selánová (selenovodíková) | H₂Se | \( \ce{H2^{I}Se^{-II}} \) |
| kyselina kyanovodíková | HCN | \( \ce{H^{I}C^{II}N^{-III}} \) |