Správne názvoslovie anorganických zlúčenín umožňuje jednoznačné pomenovanie látok a vyjadruje ich chemické zloženie. Pre zložitejšie zlúčeniny existujú špeciálne pravidlá, ktoré podliehajú odporúčaniam IUPAC.
Hydroxidy link
Hydroxidy sú trojprvkové zlúčeniny zložené z kovového prvku, kyslíka a vodíka, ktoré obsahujú hydroxidový anión \ce{OH^{-}}. Vo vodnom roztoku ionizujú, pričom vznikajú hydroxidové anióny \ce{OH^{-}} a príslušné katióny kovov. Hydroxidové anióny spôsobujú zásaditosť roztokov hydroxidov. Vodné roztoky hydroxidov majú hodnotu pH väčšiu ako 7.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | hydroxid lítny | LiOH | \ce{Li^{I}(OH)^{-I}} |
| I | hydroxid sodný | NaOH | \ce{Na^{I}(OH)^{-I}} |
| I | hydroxid draselný | KOH | \ce{K^{I}(OH)^{-I}} |
| II | hydroxid vápenatý | Ca(OH)₂ | \ce{Ca^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid horečnatý | Mg(OH)₂ | \ce{Mg^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid zinočnatý | Zn(OH)₂ | \ce{Zn^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid meďnatý | Cu(OH)₂ | \ce{Cu^{II}(OH)2^{-I}} |
| III | hydroxid hlinitý | Al(OH)₃ | \ce{Al^{III}(OH)3^{-I}} |
| III | hydroxid železitý | Fe(OH)₃ | \ce{Fe^{III}(OH)3^{-I}} |
| IV | hydroxid ciničitý | Sn(OH)₄ | \ce{Sn^{IV}(OH)4^{-I}} |
Oxokyseliny (kyslíkaté kyseliny) link
Oxokyseliny sú kyslíkaté zlúčeniny, ktoré obsahujú kyslík v oxidačnom čísle \ce{-II}, vodík v oxidačnom čísle \ce{I} a ďalší centrálny atóm. Názvy týchto kyselín sa odvíjajú od oxidačného čísla centrálneho atómu – čím vyššie je oxidačné číslo, tým sa mení aj prípona názvu kyseliny (napr. kyselina dusitá pre \ce{N^{III}}, kyselina dusičná pre \ce{N^{V}}).
Postup určovania vzorca kyslíkatých kyselín:
- Zapíšeme atómy v poradí H – centrálny atóm – O.
- Označíme oxidačné číslo vodíka (+I).
- Označíme oxidačné číslo kyslíka (-II).
- Na základe názvu určíme oxidačné číslo centrálneho atómu.
- Spočítame kladné oxidačné čísla (Oxkladné) – súčet oxidačných čísel vodíka a centrálneho atómu.
- Keďže molekula je elektroneutrálna, počet atómov kyslíka vypočítame podľa vzorca: Oxkladné / 2.
- Ak vychádza nepárne číslo, priradíme vodíku index 2 a následne dopočítame kyslík.
Príklad: Kyselina dusičná (HNO₃)
- Oxidačné čísla: H (+I), N (+V), O (-II)
- Súčet kladných oxidačných čísel: 1 + 5 = 6
- Počet atómov kyslíka: 6 \div 2 = 3
- Výsledný vzorec: \(\ce{HNO3}\)
Príklad: Kyselina sírová (H₂SO₄)
- Oxidačné čísla: H (+I), S (+VI), O (-II)
- Súčet kladných oxidačných čísel: 1 + 6 = 7
- 7 je nepárne číslo, pridáme o 1 vodík navyše, aby bol súčet kladných ox. čísel 8 (teda najbližšie párne číslo)
- Počet atómov kyslíka: 8 \div 2 = 4
- Výsledný vzorec: \(\ce{H2SO4}\)
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | kyselina chlórna | HClO | \ce{H^{I}Cl^{I}O^{-II}} |
| III | kyselina chloritá | HClO₂ | \ce{H^{I}Cl^{III}O2^{-II}} |
| III | kyselina dusitá | HNO₂ | \ce{H^{I}N^{III}O2^{-II}} |
| IV | kyselina siričitá | H₂SO₃ | \ce{H2^{I}S^{IV}O3^{-II}} |
| V | kyselina chlorečná | HClO₃ | \ce{H^{I}Cl^{V}O3^{-II}} |
| V | kyselina dusičná | HNO₃ | \ce{H^{I}N^{V}O3^{-II}} |
| VI | kyselina sírová | H₂SO₄ | \ce{H2^{I}S^{VI}O4^{-II}} |
| VI | kyselina chromová | H₂CrO₄ | \ce{H2^{I}Cr^{VI}O4^{-II}} |
| VII | kyselina manganistá | HMnO₄ | \ce{H^{I}Mn^{VII}O4^{-II}} |
| VII | kyselina chloristá | HClO₄ | \ce{H^{I}Cl^{VII}O4^{-II}} |
| VIII | kyselina osmičelá | H₂OsO₅ | \ce{H2^{I}Os^{VIII}O5^{-II}} |
| VIII | kyselina ruteničelá | H₂RuO₅ | \ce{H2^{I}Ru^{VIII}O5^{-II}} |
Soli kyslíkatých kyselín (oxosoli) link
Soli kyslíkatých kyselín sú zlúčeniny obsahujúce katión (pochádzajúci z kovu alebo amónneho iónu NH₄⁺) a anión (zvyšok kyseliny po odštiepení vodíkových katiónov). Vzorec solí je možné zapísať vo forme:
\ce{M_n(XO_m)^z}, kde:
- M je katión (kov alebo NH₄⁺),
- X je centrálny atóm kyseliny,
- O je kyslík,
- n je počet katiónov,
- m je počet kyslíkov v anióne,
- z je náboj aniónu, určený podľa oxidačného čísla X.
Pravidlá tvorby názvov solí kyslíkatých kyselín:
- Podstatné meno (anión) sa tvorí od názvu kyseliny a končí sa na -an, -itan, -nan, -istan v závislosti od oxidačného čísla centrálneho atómu.
- Prídavné meno (katión) je odvodené od názvu kovu s príponou určujúcou jeho oxidačné číslo (-ný, -natý, -itý, -ičitý, -ičný, -ový, -istý).
- Celkový náboj soli je neutrálny, preto sa počty katiónov a aniónov vyrovnávajú krížovým pravidlom.
- Ak katiónom je NH₄⁺, názov soli obsahuje "amónny" (napr. dusičnan amónny NH₄NO₃).
- Predpony hypo- a per- sa prenášajú z názvu kyseliny na názov aniónu (napr. hypochlórnan z kyseliny hypochlórovej HClO).
Určovanie náboja (oxidačného čísla) aniónu:
Oxidačné číslo aniónu (jeho celkový náboj) môžeme určiť na základe počtu odštiepených vodíkových katiónov H⁺ v kyseline. Každý odštiepený vodík pridáva náboju záporný náboj (-1), preto platí:
- Ak kyselina odštiepi 1 vodík, anión má náboj -1 (napr. dusičnan NO₃⁻ z HNO₃).
- Ak kyselina odštiepi 2 vodíky, anión má náboj -2 (napr. síran SO₄²⁻ z H₂SO₄).
- Ak kyselina odštiepi 3 vodíky, anión má náboj -3 (napr. fosforečnan PO₄³⁻ z H₃PO₄).
Príklady:
- Kyselina sírová (H₂SO₄) → odštiepi 2 H⁺ → anión SO₄²⁻ má náboj -2.
- Kyselina dusičná (HNO₃) → odštiepi 1 H⁺ → anión NO₃⁻ má náboj -1.
- Kyselina uhličitá (H₂CO₃) → odštiepi 2 H⁺ → anión CO₃²⁻ má náboj -2.
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → odštiepi 3 H⁺ → anión PO₄³⁻ má náboj -3.
Pri čiastočne neutralizovaných kyselinách môžu existovať aj hydrogénanióny, kde sa neodštiepia všetky vodíky:
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → dihydrogénfosforečnan H₂PO₄⁻ (iba 1 H⁺ odštiepený).
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → hydrogénfosforečnan HPO₄²⁻ (2 H⁺ odštiepené).
- Kyselina sírová (H₂SO₄) → hydrogénsíran HSO₄⁻ (1 H⁺ odštiepený).
Všeobecné pravidlo: Ak poznáme počet vodíkov v kyseline, vieme určiť náboj jej aniónu. Každý odštiepený H⁺ pridáva aniónu záporný náboj (-1).
| Oxidačné číslo centrálneho atómu v kyseline | Názov kyseliny | Vzorec kyseliny | Oxidačné číslo aniónu soli | Názov aniónu soli | Oxidačné číslo katiónu soli | Príklad soli | Vzorec soli s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| I | kyselina chlórna | HClO | -I | chlórnan | I | chlórnan sodný | \ce{Na^{I}(Cl^{I}O^{-II})^{-I}} |
| III | kyselina chloritá | HClO₂ | -I | chloritan | I | chloritan draselný | \ce{K^{I}(Cl^{III}O2^{-II})^{-I}} |
| V | kyselina chlorečná | HClO₃ | -I | chlorečnan | II | chlorečnan vápenatý | \ce{Ca^{II}(Cl^{V}O3^{-II})2^{-I}} |
| VII | kyselina chloristá | HClO₄ | -I | chloristan | I | chloristan sodný | \ce{Na^{I}(Cl^{VII}O4^{-II})^{-I}} |
| III | kyselina dusitá | HNO₂ | -I | dusitan | I | dusitan sodný | \ce{Na^{I}(N^{III}O2^{-II})^{-I}} |
| V | kyselina dusičná | HNO₃ | -I | dusičnan | I | dusičnan draselný | \ce{K^{I}(N^{V}O3^{-II})^{-I}} |
| IV | kyselina siričitá | H₂SO₃ | -II | siričitan | II | siričitan vápenatý | \ce{Ca^{II}(S^{IV}O3^{-II})2^{-II}} |
| VI | kyselina sírová | H₂SO₄ | -II | síran | II | síran meďnatý | \ce{Cu^{II}(S^{VI}O4^{-II})^{-II}} |
| VI | kyselina chromová | H₂CrO₄ | -II | chroman | I | chróman draselný | \ce{K2^{I}(Cr^{VI}O4^{-II})^{-II}} |
| VII | kyselina manganistá | HMnO₄ | -I | manganistan | I | manganistan draselný | \ce{K^{I}(Mn^{VII}O4^{-II})^{-I}} |
Hydráty link
Hydráty sú iónové zlúčeniny (soli), ktoré obsahujú molekuly vody pevne viazané v ich kryštálovej štruktúre. Ich názvy sa tvoria nasledovne:
- Názov sa skladá zo slova hydrát s číselnou predponou určujúcou počet molekúl vody (napr. hemihydrát, pentahydrát) + názvu anhydridnej soli.
- Vo vzorci sa voda oddeľuje bodkou a uvádza sa počet molekúl vody (napr. CuSO₄ · 5H₂O – pentahydrát síranu meďnatého).
| Názov hydrátu | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|
| dihydrát chloridu meďnatého | CuCl₂ · 2H₂O | \ce{Cu^{II}Cl2^{-I}*2H2O} |
| dihydrát síranu vápenatého | CaSO₄ · 2H₂O | \ce{Ca^{II}(SO4)^{-II}*2H2O} |
| pentahydrát síranu meďnatého | CuSO₄ · 5H₂O | \ce{Cu^{II}(SO4)^{-II}*5H2O} |
| dekahydrát uhličitanu sodného | Na₂CO₃ · 10H₂O | \ce{Na2^{I}(CO3)^{-II}*10H2O} |
