Vzhľad
© 2025 – 2026 Chempedia.sk

Názvoslovie viacprvkových zlúčenín

Viacprvkové zlúčeniny sa skladajú z atómov troch a viacerých prvkov. Často obsahujú viacatómové ióny, ktoré sa v názve aj vo vzorci správajú ako jeden celok: hydroxidový anión OH⁻, anióny kyslíkatých kyselín (SO₄²⁻, NO₃⁻), amónny katión NH₄⁺ a oxóniový katión H₃O⁺. Názvy sa tvoria podľa základných pravidiel názvoslovia a vzorec sa zostavuje tak, aby súčet nábojov katiónov a aniónov bol nulový.

V názvosloví viacprvkových zlúčenín rozlišujeme 4 skupiny:

  1. hydroxidy – zlúčeniny katiónu s hydroxidovým aniónom OH⁻
  2. oxokyseliny (kyslíkaté kyseliny) – zlúčeniny vodíka, kyselinotvorného prvku a kyslíka
  3. soli kyslíkatých kyselín (oxosoli) – zlúčeniny katiónu s aniónom kyseliny vrátane hydrogensolí
  4. hydráty – soli s molekulami vody viazanými v kryštáli

Hydroxidy

Hydroxidy sú zlúčeniny katiónu, najčastejšie kovu, s hydroxidovým aniónom OH⁻. Všeobecný vzorec je M(OH)ₙ, kde n sa rovná oxidačnému číslu kovu, a ak je hydroxidových aniónov viac, OH sa píše do zátvorky. Názov sa skladá z podstatného mena hydroxid a z prídavného mena s valenčnou príponou: hydroxid sodný NaOH, hydroxid vápenatý Ca(OH)₂.

Hydroxidy alkalických kovov sú vo vode dobre rozpustné a disociujú v nej na katióny kovu a hydroxidové anióny, ktoré spôsobujú zásaditosť roztoku. Mnohé ďalšie hydroxidy, napríklad hydroxid meďnatý alebo hydroxid železitý, sú vo vode málo rozpustné.

Vodný roztok amoniaku sa tradične nazýva hydroxid amónny NH₄OH. Ako čistá látka však neexistuje – v roztoku prevládajú molekuly amoniaku a amónne katióny s hydroxidovými aniónmi tvoria len jeho malú časť.

Oxidačné číslo kovuNázovVzorecVzorec s oxidačnými číslami
Ihydroxid lítnyLiOH\( \ce{Li^{I}O^{-II}H^{I}} \)
Ihydroxid sodnýNaOH\( \ce{Na^{I}O^{-II}H^{I}} \)
Ihydroxid draselnýKOH\( \ce{K^{I}O^{-II}H^{I}} \)
IIhydroxid vápenatýCa(OH)₂\( \ce{Ca^{II}(O^{-II}H^{I})2} \)
IIhydroxid horečnatýMg(OH)₂\( \ce{Mg^{II}(O^{-II}H^{I})2} \)
IIhydroxid zinočnatýZn(OH)₂\( \ce{Zn^{II}(O^{-II}H^{I})2} \)
IIhydroxid meďnatýCu(OH)₂\( \ce{Cu^{II}(O^{-II}H^{I})2} \)
IIIhydroxid hlinitýAl(OH)₃\( \ce{Al^{III}(O^{-II}H^{I})3} \)
IIIhydroxid železitýFe(OH)₃\( \ce{Fe^{III}(O^{-II}H^{I})3} \)
Príklady hydroxidov

Oxokyseliny (kyslíkaté kyseliny)

Oxokyseliny sú trojprvkové zlúčeniny vodíka, kyselinotvorného (centrálneho) prvku a kyslíka. Vodík má v nich oxidačné číslo I, kyslík −II a kyselinotvorný prvok kladné oxidačné číslo, ktoré vyjadruje prípona v názve kyseliny: ‑ná, ‑natá, ‑itá, ‑ičitá, ‑ičná alebo ‑ečná, ‑ová, ‑istá a ‑ičelá. Kyselina dusitá HNO₂ tak obsahuje dusík s oxidačným číslom III, kyselina dusičná HNO₃ dusík s oxidačným číslom V.

Vzorec oxokyseliny sa z názvu zostaví v troch krokoch:

  1. poradie – najprv sa píše vodík, potom kyselinotvorný prvok a nakoniec kyslík
  2. počet atómov vodíka – ak je oxidačné číslo kyselinotvorného prvku nepárne, kyselina má spravidla jeden atóm vodíka, ak je párne, spravidla dva
  3. počet atómov kyslíka – počet atómov vodíka a oxidačné číslo kyselinotvorného prvku sa sčítajú a súčet sa vydelí dvoma

Kyselina dusičná má dusík s nepárnym oxidačným číslom V, teda jeden atóm vodíka a (1 + 5) : 2 = 3 atómy kyslíka, vzorec je HNO₃. Kyselina sírová má síru s párnym oxidačným číslom VI, teda dva atómy vodíka a (2 + 6) : 2 = 4 atómy kyslíka, vzorec je H₂SO₄. Zo vzorca sa postupuje opačne: počet atómov kyslíka sa vynásobí dvoma, odčíta sa počet atómov vodíka a rozdiel je oxidačné číslo kyselinotvorného prvku.

Ak má kyselina viac atómov vodíka, ako predpokladá pravidlo, ich počet vyjadruje číslovková predpona pred slovom hydrogen v názve kyseliny: H₃PO₄ je kyselina trihydrogenfosforečná. Pre túto najbežnejšiu kyselinu fosforu sa však zvyčajne používa skrátený názov kyselina fosforečná.
Oxidačné číslo kyselinotvorného prvkuNázovVzorecVzorec s oxidačnými číslami
Ikyselina chlórnaHClO\( \ce{H^{I}Cl^{I}O^{-II}} \)
IIIkyselina dusitáHNO₂\( \ce{H^{I}N^{III}O2^{-II}} \)
IIIkyselina chloritáHClO₂\( \ce{H^{I}Cl^{III}O2^{-II}} \)
IVkyselina uhličitáH₂CO₃\( \ce{H2^{I}C^{IV}O3^{-II}} \)
IVkyselina kremičitáH₂SiO₃\( \ce{H2^{I}Si^{IV}O3^{-II}} \)
IVkyselina siričitáH₂SO₃\( \ce{H2^{I}S^{IV}O3^{-II}} \)
Vkyselina dusičnáHNO₃\( \ce{H^{I}N^{V}O3^{-II}} \)
Vkyselina chlorečnáHClO₃\( \ce{H^{I}Cl^{V}O3^{-II}} \)
Vkyselina trihydrogenfosforečnáH₃PO₄\( \ce{H3^{I}P^{V}O4^{-II}} \)
VIkyselina sírováH₂SO₄\( \ce{H2^{I}S^{VI}O4^{-II}} \)
VIkyselina chrómováH₂CrO₄\( \ce{H2^{I}Cr^{VI}O4^{-II}} \)
VIIkyselina chloristáHClO₄\( \ce{H^{I}Cl^{VII}O4^{-II}} \)
VIIkyselina manganistáHMnO₄\( \ce{H^{I}Mn^{VII}O4^{-II}} \)
Príklady oxokyselín

Soli kyslíkatých kyselín (oxosoli)

Soli kyslíkatých kyselín sa skladajú z katiónu, ktorým je kov alebo amónny katión NH₄⁺, a z aniónu, ktorý vznikne z kyseliny odštiepením vodíkových katiónov H⁺.

Anión je v názve soli podstatným menom a jeho názov sa tvorí z prídavného mena kyseliny: valenčná prípona kyseliny sa zmení na príponu aniónu podľa tabuľky, napríklad kyselina siričitá – siričitan, kyselina dusičná – dusičnan. Pri oxidačnom čísle VI sa názov skracuje: kyselina sírová – síran, nie sírovan. Za aniónom nasleduje prídavné meno katiónu s valenčnou príponou, pri amónnom katióne prídavné meno amónny: síran meďnatý CuSO₄, dusičnan amónny NH₄NO₃.

Oxidačné čísloPrípona kyselinyPrípona aniónu
I‑ná (chlórna)‑nan (chlórnan)
II‑natá‑natan (olovnatan)
III‑itá (dusitá)‑itan (dusitan)
IV‑ičitá (uhličitá)‑ičitan (uhličitan)
V‑ičná, ‑ečná (dusičná, fosforečná)‑ičnan, ‑ečnan (dusičnan, fosforečnan)
VI‑ová (sírová)‑an (síran)
VII‑istá (manganistá)‑istan (manganistan)
VIII‑ičelá‑ičelan (xenoničelan)
Prípony kyselín a ich aniónov

Vzorec soli

Nábojové číslo aniónu sa rovná počtu vodíkových katiónov, ktoré kyselina odštiepila. Z kyseliny dusičnej HNO₃ vznikne dusičnanový anión NO₃⁻, z kyseliny sírovej H₂SO₄ síranový anión SO₄²⁻ a z kyseliny trihydrogenfosforečnej H₃PO₄ fosforečnanový anión PO₄³⁻.

Vzorec soli sa zostaví krížovým pravidlom z nábojových čísel katiónu a aniónu tak, aby bol súčet nábojov nulový. Ak je viacatómových aniónov vo vzorci viac, píšu sa do zátvorky: z katiónu Ca²⁺ a aniónu PO₄³⁻ vznikne fosforečnan vápenatý Ca₃(PO₄)₂, z Ca²⁺ a NO₃⁻ dusičnan vápenatý Ca(NO₃)₂ a z Na⁺ a SO₄²⁻ síran sodný Na₂SO₄.

KyselinaAniónPríklad soliVzorec soli s oxidačnými číslami
kyselina chlórna HClOchlórnan ClO⁻chlórnan sodný\( \ce{Na^{I}Cl^{I}O^{-II}} \)
kyselina dusitá HNO₂dusitan NO₂⁻dusitan sodný\( \ce{Na^{I}N^{III}O2^{-II}} \)
kyselina uhličitá H₂CO₃uhličitan CO₃²⁻uhličitan vápenatý\( \ce{Ca^{II}C^{IV}O3^{-II}} \)
kyselina kremičitá H₂SiO₃kremičitan SiO₃²⁻kremičitan sodný\( \ce{Na2^{I}Si^{IV}O3^{-II}} \)
kyselina siričitá H₂SO₃siričitan SO₃²⁻siričitan vápenatý\( \ce{Ca^{II}S^{IV}O3^{-II}} \)
kyselina dusičná HNO₃dusičnan NO₃⁻dusičnan draselný\( \ce{K^{I}N^{V}O3^{-II}} \)
kyselina chlorečná HClO₃chlorečnan ClO₃⁻chlorečnan draselný\( \ce{K^{I}Cl^{V}O3^{-II}} \)
kyselina trihydrogenfosforečná H₃PO₄fosforečnan PO₄³⁻fosforečnan vápenatý\( \ce{Ca3^{II}(P^{V}O4^{-II})2} \)
kyselina sírová H₂SO₄síran SO₄²⁻síran meďnatý\( \ce{Cu^{II}S^{VI}O4^{-II}} \)
kyselina chrómová H₂CrO₄chróman CrO₄²⁻chróman draselný\( \ce{K2^{I}Cr^{VI}O4^{-II}} \)
kyselina chloristá HClO₄chloristan ClO₄⁻chloristan sodný\( \ce{Na^{I}Cl^{VII}O4^{-II}} \)
kyselina manganistá HMnO₄manganistan MnO₄⁻manganistan draselný\( \ce{K^{I}Mn^{VII}O4^{-II}} \)
Kyseliny, ich anióny a príklady solí

Sýtnosť kyselín a hydrogensoli

Sýtnosť kyseliny udáva, koľko atómov vodíka sa môže z jej molekuly odštiepiť ako katióny H⁺. Kyselina dusičná je jednosýtna, kyselina sírová dvojsýtna a kyselina trihydrogenfosforečná trojsýtna.

Viacsýtna kyselina nemusí odštiepiť všetky vodíkové katióny. Jej anión potom ešte obsahuje vodík a soli s takýmto aniónom sa nazývajú hydrogensoli. Počet atómov vodíka v anióne vyjadruje predpona hydrogen- s číslovkovou predponou:

  • hydrogenuhličitan sodný – NaHCO₃, nazývaný aj sóda bikarbóna
  • hydrogensíran draselný – KHSO₄
  • dihydrogenfosforečnan sodný – NaH₂PO₄
  • hydrogenfosforečnan sodný – Na₂HPO₄
Predpona hydrogen- sa v slovenských učebniciach a príručkách píše dvojako – s krátkym e (hydrogenuhličitan, kyselina trihydrogenfosforečná) aj s dĺžňom (hydrogénuhličitan, kyselina trihydrogénfosforečná). Chempedia ju kvôli jednotnosti píše všade s krátkym e, ako ju uvádzajú novšie pravidlá slovenského názvoslovia aj učebnica chémie pre 1. ročník gymnázií.

Hydráty

Hydráty (kryštalohydráty) sú soli, ktoré majú v kryštáloch viazané molekuly vody. Vo vzorci sa vzorec vody oddeľuje od vzorca bezvodej soli bodkou, ktorá znamená „plus“, nie „krát“, a pred vzorec vody sa píše počet jej molekúl: CuSO₄·5H₂O.

V názve sa počet molekúl vody vyjadruje číslovkovou predponou pred slovom hydrát a názov bezvodej soli nasleduje v 2. páde: pentahydrát síranu meďnatého. Pre pol molekuly vody na jednu vzorcovú jednotku soli sa používa predpona hemi-. Niektoré hydráty majú aj triviálne názvy, napríklad pentahydráty a heptahydráty síranov niektorých kovov sa nazývajú skalice.

Názov hydrátuVzorecTriviálny názov
pentahydrát síranu meďnatéhoCuSO₄·5H₂Omodrá skalica
heptahydrát síranu zinočnatéhoZnSO₄·7H₂Obiela skalica
heptahydrát síranu železnatéhoFeSO₄·7H₂Ozelená skalica
hemihydrát síranu vápenatéhoCaSO₄·½H₂Osadra
dihydrát síranu vápenatéhoCaSO₄·2H₂Osadrovec
dekahydrát uhličitanu sodnéhoNa₂CO₃·10H₂Okryštálová sóda
dihydrát chloridu meďnatéhoCuCl₂·2H₂O
Príklady hydrátov

Zopakuj si

Nasledujúce otázky sú interaktívne. Klikni na otázku a zobrazí sa ti minitest. Pozor, pravdivých možností môže byť viacero!