Objaviteľ: Albert Ghiorso (a tím) (1952)
Kľúčové vlastnosti
Atómová hmotnosť
252 u
Atómový polomer
-
Hustota
-
Elektronegativita
1.30
Ionizačná energia
619 kJ/mol
Elektrónová afinita
-28.6 kJ/mol
História objavenia
Einsteinium prvýkrát identifikoval v decembri 1952 tím vedcov pod vedením Alberta Ghiorsa na University of California v Berkeley, v spolupráci s Argonne National Laboratory a Los Alamos National Laboratory. Prvok bol pomenovaný "einsteinium" na počesť svetoznámeho fyzika Alberta Einsteina. Názov navrhla skupina z Berkeley a bol oficiálne oznámený Albertom Ghiorsom na prvej Ženevskej atómovej konferencii v auguste 1955.
Kľúčovým momentom objavu bola analýza rádioaktívneho spádu z prvého úspešného testu vodíkovej bomby nazvanej "Ivy Mike", ktorý sa uskutočnil 1. novembra 1952 na atole Enewetak v Tichom oceáne. Práve v tomto spáde sa podarilo identifikovať a izolovať einsteinium. Konkrétne izotop ²⁵³Es (s polčasom rozpadu 20,5 dňa) vznikol v extrémnych podmienkach termonukleárnej explózie v dôsledku viacnásobného záchytu neutrónov jadrami uránu-238 (celkovo 15 neutrónov), po ktorom nasledovalo sedem po sebe idúcich beta mínus rozpadov. Kvôli utajeniu súvisiacemu s testami jadrových zbraní bol objav zverejnený až v roku 1955.
Prvé viditeľné a vážiteľné množstvo einsteinia (hoci len 10 milióntin gramu, teda 0,01 µg) bolo izolované až v roku 1961, čo poukazuje na extrémne malé množstvá tohto prvku, ktoré vznikajú, a náročnosť jeho separácie a purifikácie.
Elektrónová konfigurácia
Základná charakteristika
- Prvýkrát ho identifikoval a izoloval tím pod vedením Alberta Ghiorsa v roku 1952 (v spáde z testu vodíkovej bomby "Ivy Mike").
- Je to syntetický, vysoko rádioaktívny kov; predpokladá sa, že má striebornú farbu.
- Patrí medzi aktinoidy.
- Vyrába sa v jadrových reaktoroch postupným ožarovaním ľahších aktinoidov (napr. kalifornia) neutrónmi, zvyčajne len vo veľmi malých, mikrogramových množstvách.
- Jeho štúdium je veľmi náročné kvôli intenzívnej rádioaktivite a rýchlemu rádioaktívnemu rozpadu.
- Prevažujúci a najstabilnejší oxidačný stav je III (einsteinitý); dostupný je aj menej stabilný stav II.
- Všetky jeho izotopy sú rádioaktívne; najdlhšie žijúci izotop je ²⁵²Es s polčasom rozpadu približne 471,7 dňa.
- Vzhľadom na svoju extrémnu rádioaktivitu, vzácnosť a náročnosť prípravy nemá žiadne významné praktické využitie mimo základného vedeckého výskumu.
- Používa sa ako terč na syntézu ešte ťažších transuránových prvkov (napr. mendelévia).