Názvoslovie anorganických zlúčenín je systém pravidiel, podľa ktorých sa tvoria názvy a vzorce chemických látok. Tieto pravidlá sa riadia odporúčaniami IUPAC (Medzinárodná únia pre čistú a aplikovanú chémiu) a umožňujú jednoznačné pomenovanie chemických zlúčenín.
Názvoslovie anorganických zlúčenín sa tvorí podľa určitých pravidiel, ktoré zohľadňujú chemické zloženie a väzby v zlúčeninách. Základom slovenského názvoslovia anorganických zlúčenín je pojem oxidačné číslo. Oxidačné číslo atómu prvku je náboj, ktorý by mal atóm prvku, ak by sa polárna kovalentná väzba, ktorou je viazaný s atómom iného prvku, roztrhla tak, aby väzbový elektrónový pár prešiel na stranu elektronegatívnejšieho atómu. Označuje sa rímskou číslicou ako horný index vpravo za značkou prvku.
Všeobecné pravidlá určovania oxidačných čísel link
Oxidačné čísla prvkov v anorganických zlúčeninách sa riadia určitými pravidlami, pričom existujú aj výnimky. Niektoré základné pravidlá zahŕňajú:
- Oxidačné číslo atómov v elementárnom stave je vždy \( 0 \) (napr. \ce{H2, O2, Na, P4}).
- Vodík (H) má zvyčajne oxidačné číslo \( +I \), ale:
- V hydridoch kovov je \( -I \) (napr. v \ce{NaH}).
- Kyslík (O) má zvyčajne oxidačné číslo \( -II \), ale existujú výnimky:
- V peroxidoch má kyslík \( -I \) (napr. \ce{H2O2}).
- V superoxidoch má kyslík formálne \( -\frac{1}{2} \) (napr. \ce{KO2}).
- V ozonidoch má kyslík formálne \( -\frac{1}{3} \) (napr. \ce{KO3}).
- V zlúčeninách s fluórom má kyslík kladné oxidačné číslo (napr. \ce{O^{II}F2^{-I}}).
- Fluór (F) má vždy oxidačné číslo \( -I \), keďže je najviac elektronegatívny prvok.
- Alkalické kovy (I.A skupina) majú vždy oxidačné číslo \( +I \) (napr. \ce{NaCl}).
- Kovy alkalických zemín (II.A skupina) majú vždy oxidačné číslo \( +II \) (napr. \ce{CaO}).
- Súčet oxidačných čísel všetkých atómov v neutrálnej molekule je \( 0 \) (napr. v \ce{CO2}: \ce{C^{IV}O2^{-II}}).
- Súčet oxidačných čísel všetkých atómov v zloženom ióne sa rovná náboju iónu (napr. \ce{NO3^-}: \ce{(N^{V}O3^{-II})^{-I}}).
- Pri zápise oxidačného čísla viacatómového iónu sa celá skupina uvádza v zátvorkách a jej oxidačné číslo sa píše ako horný index (napr. \ce{(NH4)^{I}}, \ce{(OH)^{-I}}, \ce{(NO2)^{-I}}, \ce{(CN)^{-I}}).
Základné princípy tvorby názvov zlúčenín link
Chemické názvy prakticky všetkých anorganických látok sa skladajú z podstatného mena a prídavného mena.
- Podstatné meno vyjadruje typ zlúčeniny, napríklad oxid, halogenid, hydroxid, kyselina, soľ. Pre dvojprvkové (binárne) zlúčeniny má podstatné meno (utvorené z názvu prvku s vyššou elektronegativitou) koncovku -id, napr. oxid, halogenid, hydroxid. Príkladom sú halogenidy, ktorých názvy sú dvojslovné: podstatné meno halogenid (fluorid, chlorid, bromid, jodid).
- Prídavné meno je utvorené zo základu názvu prvku s nižšou elektronegativitou. Má valenčnú príponu podľa oxidačného čísla tohto prvku. V slovenskom názvosloví anorganických zlúčenín sa dodržuje poradie: podstatné meno a za ním prídavné meno, napr. chlorid sodný. Koncovky prídavného mena indikujúce oxidačné číslo sú uvedené v zdroji, hoci nie sú špecifikované v detailoch v poskytnutých textoch.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Koncovka | Vzorec so zapísanými oxidačnými číslami | Názov zlúčeniny |
|---|---|---|---|
| I | -ný | \ce{K^{I}Cl^{-I}} | chlorid draselný |
| II | -natý | \ce{Mg^{II}O^{-II}} | oxid horečnatý |
| III | -itý | \ce{Al2^{III}O3^{-II}} | oxid hlinitý |
| IV | -ičitý | \ce{Sn^{IV}Cl4^{-I}} | chlorid cíničitý |
| V | -ičný / -ečný | \ce{P2^{V}O5^{-II}} | oxid fosforečný |
| VI | -ový | \ce{S^{VI}O3^{-II}} | oxid sírový |
| VII | -istý | \ce{Mn^{VII}O3^{-II}} | oxid manganistý |
| VIII | -ičelý | \ce{Os^{VIII}O4^{-II}} | oxid osmičelý |
Číslovkové predpony link
Číslovkové predpony sú predpony (prefixy), ktoré sa používajú v názvosloví anorganických zlúčenín na vyjadrenie počtu rovnakých atómov alebo skupín atómov v molekule alebo ióne. Tieto predpony sa pridávajú pred názov prvku alebo ligandu.
Teda, číslovkové predpony špecifikujú početnosť určitej zložky v chemickej zlúčenine a sú dôležitou súčasťou systematického názvoslovia anorganických látok.
Nasledujúce predpony sa používajú na označenie počtu atómov alebo ligandov:
| Počet | Jednoduchá predpona | Zložená predpona |
|---|---|---|
| ½ | hemi- | - |
| 1 | mono- | - |
| 2 | di- | bis- |
| 3 | tri- | tris- |
| 4 | tetra- | tetrakis- |
| 5 | penta- | pentakis- |
| 6 | hexa- | hexakis- |
| 7 | hepta- | heptakis- |
| 8 | okta- | oktakis- |
| 9 | ennea-/nona- | - |
| 10 | deka- | - |
Pri molekulách prvkov sa počet atómov v molekule uvádza číslovkovou predponou pred slovenským názvom prvku. Napríklad O2 sa nazýva dikyslík a O3 je trikyslík (ozón).
Pri názvoch komplexných zlúčenín sa používajú jednoduché číslovkové predpony, a v prípade zložitejších ligandov sa používajú násobné predpony (bis, tris, tetrakis, pentakis, hexakis, heptakis, oktakis) a ligand sa dáva do okrúhlych zátok.
Dvojprvkové (binárne) zlúčeniny link
Pri tvorbe názvov binárnych zlúčenín platia tieto pravidlá:
- Podstatné meno sa tvorí z názvu elektronegatívnejšieho prvku s koncovkou -id (napr. oxid, chlorid, fluorid, sulfid, karbid).
- Prídavné meno sa tvorí z názvu elektropozitívnejšieho prvku s koncovkou určujúcou jeho oxidačné číslo.
Halogenidy link
Halogenidy sú dvojprvkové zlúčeniny, ktoré obsahujú anión halogénu \ce{X^{-}} a iný prvok. Všeobecný vzorec halogenidov je \ce{MX_n}, kde \ce{M} je iný prvok a \ce{n} je oxidačné číslo prvku \ce{M} (1 až 8).
Názov halogenidu sa skladá z podstatného mena (fluorid, chlorid, bromid, jodid) a prídavného mena odvodeného od názvu druhého prvku, s príponou zodpovedajúcou jeho oxidačnému číslu.
Existujú iónové halogenidy, ktoré tvoria kovy s nízkou elektronegativitou (napr. chlorid sodný NaCl, jodid draselný KI), a nekovové halogenidy (napr. tetrachlórmetán CCl₄, tetrachlórsilán SiCl₄), ktoré sú väčšinou prchavé a buď nerozpustné vo vode, alebo sa s vodou rozkladajú.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | chlorid sodný | NaCl | \ce{Na^{I}Cl^{-I}} |
| I | chlorid lítny | LiCl | \ce{Li^{I}Cl^{-I}} |
| I | chlorid disírny | S₂Cl₂ | \ce{S2^{I}Cl2^{-I}} |
| I | bromid amónny | NH₄Br | \ce{(NH4)^{I}Br^{-I}} |
| I | bromid strieborný | AgBr | \ce{Ag^{I}Br^{-I}} |
| I | jodid draselný | KI | \ce{K^{I}I^{-I}} |
| II | chlorid vápenatý | CaCl₂ | \ce{Ca^{II}Cl2^{-I}} |
| II | fluorid vápenatý | CaF₂ | \ce{Ca^{II}F2^{-I}} |
| II | fluorid xenónatý | XeF₂ | \ce{Xe^{II}F2^{-I}} |
| II | jodid olovnatý | PbI₂ | \ce{Pb^{II}I2^{-I}} |
| III | chlorid železitý | FeCl₃ | \ce{Fe^{III}Cl3^{-I}} |
| III | chlorid hlinitý | AlCl₃ | \ce{Al^{III}Cl3^{-I}} |
| III | bromid hlinitý | AlBr₃ | \ce{Al^{III}Br3^{-I}} |
| VI | fluorid sírový | SF₆ | \ce{S^{VI}F6^{-I}} |
| IV | tetrachlórmetán | CCl₄ | \ce{C^{IV}Cl4^{-I}} |
| IV | tetrachlórsilán | SiCl₄ | \ce{Si^{IV}Cl4^{-I}} |
Oxidy link
Oxidy sú chemické zlúčeniny, ktoré obsahujú aspoň jeden atóm kyslíka v oxidačnom stave \( -II \) a ďalší prvok, ktorý je menej elektronegatívny ako kyslík.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | oxid dusný | N₂O | \ce{N2^{I}O^{-II}} |
| I | oxid sodný | Na₂O | \ce{Na2^{I}O^{-II}} |
| II | oxid uhoľnatý | CO | \ce{C^{II}O^{-II}} |
| II | oxid vápenatý | CaO | \ce{Ca^{II}O^{-II}} |
| III | oxid hlinitý | Al₂O₃ | \ce{Al2^{III}O3^{-II}} |
| IV | oxid siričitý | SO₂ | \ce{S^{IV}O2^{-II}} |
| IV | oxid uhličitý | CO₂ | \ce{C^{IV}O2^{-II}} |
| V | oxid fosforečný | P₄O₁₀ | \ce{P4^{V}O10^{-II}} |
| VI | oxid sírový | SO₃ | \ce{S^{VI}O3^{-II}} |
Peroxidy link
Peroxidy sú špeciálnym typom oxidov, ktoré obsahujú väzbu medzi dvoma atómami kyslíka (-O-O-) a peroxidový anión \ce{[O2]^{2-}}. Kyslík v peroxidoch má oxidačné číslo -I, čo ich odlišuje od bežných oxidov.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | peroxid sodný | Na₂O₂ | \ce{Na2^{I}O2^{-I}} |
| I | peroxid vodíka | H₂O₂ | \ce{H2^{I}O2^{-I}} |
Chalkogenidy síry, selénu a telúru link
Chalkogenidy síry, selénu a telúru sú binárne chemické zlúčeniny, ktoré obsahujú chalkogén (S, Se alebo Te) v oxidačnom stave -II a menej elektronegatívny prvok, ktorým môže byť kov alebo nekov.
Všeobecný vzorec týchto chalkogenidov je možné zapísať ako \ce{M_n X_m}, kde \ce{M} predstavuje menej elektronegatívny prvok a \ce{X} je chalkogén (S, Se alebo Te). Indexy \ce{n} a \ce{m} sa určujú pomocou krížového pravidla: index \ce{n} (počet atómov \ce{M}) zodpovedá absolútnej hodnote oxidačného čísla chalkogénu (pre oxidačné číslo -II je to teda číslica 2) a index \ce{m} (počet atómov \ce{X}) zodpovedá absolútnej hodnote oxidačného čísla prvku \ce{M}. Tieto indexy sa následne upravujú (krátením) na najmenší možný celočíselný pomer.
Napríklad pre sulfid hlinitý: Al má oxidačné číslo +III, S má -II. Absolútna hodnota pre Al je 3, pre S je 2. Podľa krížového pravidla bude vzorec Al₂S₃ (index pri Al je absolútna hodnota ox. čísla S, index pri S je absolútna hodnota ox. čísla Al).
V prípade iónových chalkogenidov alkalických kovov (ox. číslo +I) a kovov alkalických zemín (ox. číslo +II) je vzorec jednoduchší, napríklad Na₂S (\ce{M2X}) alebo CaS (\ce{MX}).
Názov chalkogenidu sa tvorí podobne ako pri halogenidoch. Skladá sa z podstatného mena označujúceho chalkogén (napr. sulfid, selenid, telurid) a prídavného mena odvodeného od názvu menej elektronegatívneho prvku s príslušnou koncovkou podľa jeho oxidačného čísla (-ný, -natý, -itý, -ičitý...).
| Oxidačné číslo katiónu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | sulfid lítny | Li₂S | \ce{Li2^{I}S^{-II}} |
| I | selenid sodný | Na₂Se | \ce{Na2^{I}Se^{-II}} |
| I | sulfid sodný | Na₂S | \ce{Na2^{I}S^{-II}} |
| I | telurid draselný | K₂Te | \ce{K2^{I}Te^{-II}} |
| I | sulfid draselný | K₂S | \ce{K2^{I}S^{-II}} |
| II | sulfid vápenatý | CaS | \ce{Ca^{II}S^{-II}} |
| II | telurid bárnatý | BaTe | \ce{Ba^{II}Te^{-II}} |
| II | selenid horečnatý | MgSe | \ce{Mg^{II}Se^{-II}} |
| II | sulfid zinočnatý | ZnS | \ce{Zn^{II}S^{-II}} |
| II | sulfid olovnatý | PbS | \ce{Pb^{II}S^{-II}} |
| III | sulfid hlinitý | Al₂S₃ | \ce{Al2^{III}S3^{-II}} |
| III | selenid hlinitý | Al₂Se₃ | \ce{Al2^{III}Se3^{-II}} |
| III | telurid železitý | Fe₂Te₃ | \ce{Fe2^{III}Te3^{-II}} |
| III | sulfid železitý | Fe₂S₃ | \ce{Fe2^{III}S3^{-II}} |
| III | sulfid bizmutitý | Bi₂S₃ | \ce{Bi2^{III}S3^{-II}} |
| IV | sulfid ciničitý | SnS₂ | \ce{Sn^{IV}S2^{-II}} |
| IV | selenid ciničitý | SnSe₂ | \ce{Sn^{IV}Se2^{-II}} |
| IV | telurid kremičitý | SiTe₂ | \ce{Si^{IV}Te2^{-II}} |
| IV | sulfid germaničitý | GeS₂ | \ce{Ge^{IV}S2^{-II}} |
| IV | sulfid olovičitý | PbS₂ | \ce{Pb^{IV}S2^{-II}} |
Bezkyslíkaté kyseliny link
Bezkyslíkaté kyseliny sú vodné roztoky niektorých dvojprvkových zlúčenín vodíka. V plynnom stave sa tieto zlúčeniny nazývajú -ovodík (napr. fluorovodík, chlorovodík). Po rozpustení vo vode tvoria kyseliny s názvami končiacimi na -ová (napr. kyselina fluorovodíková).
| Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|
| kyselina fluorovodíková | HF | \ce{H^{I}F^{-I}} |
| kyselina chlorovodíková | HCl | \ce{H^{I}Cl^{-I}} |
| kyselina bromovodíková | HBr | \ce{H^{I}Br^{-I}} |
| kyselina jodovodíková | HI | \ce{H^{I}I^{-I}} |
| kyselina sulfánová (sírovodíková) | H₂S | \ce{H2^{I}S^{-II}} |
| kyselina selánová (selenovodíková) | H₂Se | \ce{H2^{I}Se^{-II}} |
| kyselina kyanovodíková | HCN | \ce{H^{I}(C^{IV}N^{-III})^{-I}} |
Hydridy link
Hydridy sú binárne zlúčeniny vodíka s iným prvkom. Iónové hydridy (hydridy alkalických kovov a kovov alkalických zemín) obsahujú hydridový anión (H⁻) a ich názov sa tvorí ako "hydrid + názov kovu" (napr. hydrid sodný NaH).
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | hydrid sodný | NaH | \ce{Na^{I}H^{-I}} |
| II | hydrid vápenatý | CaH₂ | \ce{Ca^{II}H2^{-I}} |
| III | hydrid hlinitý | AlH₃ | \ce{Al^{III}H3^{-I}} |
Zložitejšie anorganické zlúčeniny link
Správne názvoslovie anorganických zlúčenín umožňuje jednoznačné pomenovanie látok a vyjadruje ich chemické zloženie. Pre zložitejšie zlúčeniny existujú špeciálne pravidlá, ktoré podliehajú odporúčaniam IUPAC.
Hydroxidy link
Hydroxidy sú trojprvkové zlúčeniny zložené z kovového prvku, kyslíka a vodíka, ktoré obsahujú hydroxidový anión \ce{OH^{-}}. Vo vodnom roztoku ionizujú, pričom vznikajú hydroxidové anióny \ce{OH^{-}} a príslušné katióny kovov. Hydroxidové anióny spôsobujú zásaditosť roztokov hydroxidov. Vodné roztoky hydroxidov majú hodnotu pH väčšiu ako 7.
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | hydroxid lítny | LiOH | \ce{Li^{I}(OH)^{-I}} |
| I | hydroxid sodný | NaOH | \ce{Na^{I}(OH)^{-I}} |
| I | hydroxid draselný | KOH | \ce{K^{I}(OH)^{-I}} |
| II | hydroxid vápenatý | Ca(OH)₂ | \ce{Ca^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid horečnatý | Mg(OH)₂ | \ce{Mg^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid zinočnatý | Zn(OH)₂ | \ce{Zn^{II}(OH)2^{-I}} |
| II | hydroxid meďnatý | Cu(OH)₂ | \ce{Cu^{II}(OH)2^{-I}} |
| III | hydroxid hlinitý | Al(OH)₃ | \ce{Al^{III}(OH)3^{-I}} |
| III | hydroxid železitý | Fe(OH)₃ | \ce{Fe^{III}(OH)3^{-I}} |
| IV | hydroxid ciničitý | Sn(OH)₄ | \ce{Sn^{IV}(OH)4^{-I}} |
Oxokyseliny (Kyslíkaté kyseliny) link
Oxokyseliny sú kyslíkaté zlúčeniny, ktoré obsahujú kyslík v oxidačnom čísle \ce{-II}, vodík v oxidačnom čísle \ce{I} a ďalší centrálny atóm. Názvy týchto kyselín sa odvíjajú od oxidačného čísla centrálneho atómu – čím vyššie je oxidačné číslo, tým sa mení aj prípona názvu kyseliny (napr. kyselina dusitá pre \ce{N^{III}}, kyselina dusičná pre \ce{N^{V}}).
Postup určovania vzorca kyslíkatých kyselín:
- Zapíšeme atómy v poradí H – centrálny atóm – O.
- Označíme oxidačné číslo vodíka (+I).
- Označíme oxidačné číslo kyslíka (-II).
- Na základe názvu určíme oxidačné číslo centrálneho atómu.
- Spočítame kladné oxidačné čísla (Oxkladné) – súčet oxidačných čísel vodíka a centrálneho atómu.
- Keďže molekula je elektroneutrálna, počet atómov kyslíka vypočítame podľa vzorca: Oxkladné / 2.
- Ak vychádza nepárne číslo, priradíme vodíku index 2 a následne dopočítame kyslík.
Príklad: Kyselina dusičná (HNO₃)
- Oxidačné čísla: H (+I), N (+V), O (-II)
- Súčet kladných oxidačných čísel: 1 + 5 = 6
- Počet atómov kyslíka: 6 \div 2 = 3
- Výsledný vzorec: \(\ce{HNO3}\)
Príklad: Kyselina sírová (H₂SO₄)
- Oxidačné čísla: H (+I), S (+VI), O (-II)
- Súčet kladných oxidačných čísel: 1 + 6 = 7
- 7 je nepárne číslo, pridáme o 1 vodík navyše, aby bol súčet kladných ox. čísel 8 (teda najbližšie párne číslo)
- Počet atómov kyslíka: 8 \div 2 = 4
- Výsledný vzorec: \(\ce{H2SO4}\)
| Oxidačné číslo centrálneho atómu | Názov | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|
| I | kyselina chlórna | HClO | \ce{H^{I}Cl^{I}O^{-II}} |
| III | kyselina chloritá | HClO₂ | \ce{H^{I}Cl^{III}O2^{-II}} |
| III | kyselina dusitá | HNO₂ | \ce{H^{I}N^{III}O2^{-II}} |
| IV | kyselina siričitá | H₂SO₃ | \ce{H2^{I}S^{IV}O3^{-II}} |
| V | kyselina chlorečná | HClO₃ | \ce{H^{I}Cl^{V}O3^{-II}} |
| V | kyselina dusičná | HNO₃ | \ce{H^{I}N^{V}O3^{-II}} |
| VI | kyselina sírová | H₂SO₄ | \ce{H2^{I}S^{VI}O4^{-II}} |
| VI | kyselina chromová | H₂CrO₄ | \ce{H2^{I}Cr^{VI}O4^{-II}} |
| VII | kyselina manganistá | HMnO₄ | \ce{H^{I}Mn^{VII}O4^{-II}} |
| VII | kyselina chloristá | HClO₄ | \ce{H^{I}Cl^{VII}O4^{-II}} |
| VIII | kyselina osmičelá | H₂OsO₅ | \ce{H2^{I}Os^{VIII}O5^{-II}} |
| VIII | kyselina ruteničelá | H₂RuO₅ | \ce{H2^{I}Ru^{VIII}O5^{-II}} |
Soli kyslíkatých kyselín (oxosoli) link
Soli kyslíkatých kyselín sú zlúčeniny obsahujúce katión (pochádzajúci z kovu alebo amónneho iónu NH₄⁺) a anión (zvyšok kyseliny po odštiepení vodíkových katiónov). Vzorec solí je možné zapísať vo forme:
\ce{M_n(XO_m)^z}, kde:
- M je katión (kov alebo NH₄⁺),
- X je centrálny atóm kyseliny,
- O je kyslík,
- n je počet katiónov,
- m je počet kyslíkov v anióne,
- z je náboj aniónu, určený podľa oxidačného čísla X.
Pravidlá tvorby názvov solí kyslíkatých kyselín:
- Podstatné meno (anión) sa tvorí od názvu kyseliny a končí sa na -an, -itan, -nan, -istan v závislosti od oxidačného čísla centrálneho atómu.
- Prídavné meno (katión) je odvodené od názvu kovu s príponou určujúcou jeho oxidačné číslo (-ný, -natý, -itý, -ičitý, -ičný, -ový, -istý).
- Celkový náboj soli je neutrálny, preto sa počty katiónov a aniónov vyrovnávajú krížovým pravidlom.
- Ak katiónom je NH₄⁺, názov soli obsahuje "amónny" (napr. dusičnan amónny NH₄NO₃).
- Predpony hypo- a per- sa prenášajú z názvu kyseliny na názov aniónu (napr. hypochlórnan z kyseliny hypochlórovej HClO).
Určovanie náboja (oxidačného čísla) aniónu:
Oxidačné číslo aniónu (jeho celkový náboj) môžeme určiť na základe počtu odštiepených vodíkových katiónov H⁺ v kyseline. Každý odštiepený vodík pridáva náboju záporný náboj (-1), preto platí:
- Ak kyselina odštiepi 1 vodík, anión má náboj -1 (napr. dusičnan NO₃⁻ z HNO₃).
- Ak kyselina odštiepi 2 vodíky, anión má náboj -2 (napr. síran SO₄²⁻ z H₂SO₄).
- Ak kyselina odštiepi 3 vodíky, anión má náboj -3 (napr. fosforečnan PO₄³⁻ z H₃PO₄).
Príklady:
- Kyselina sírová (H₂SO₄) → odštiepi 2 H⁺ → anión SO₄²⁻ má náboj -2.
- Kyselina dusičná (HNO₃) → odštiepi 1 H⁺ → anión NO₃⁻ má náboj -1.
- Kyselina uhličitá (H₂CO₃) → odštiepi 2 H⁺ → anión CO₃²⁻ má náboj -2.
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → odštiepi 3 H⁺ → anión PO₄³⁻ má náboj -3.
Pri čiastočne neutralizovaných kyselinách môžu existovať aj hydrogénanióny, kde sa neodštiepia všetky vodíky:
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → dihydrogénfosforečnan H₂PO₄⁻ (iba 1 H⁺ odštiepený).
- Kyselina fosforečná (H₃PO₄) → hydrogénfosforečnan HPO₄²⁻ (2 H⁺ odštiepené).
- Kyselina sírová (H₂SO₄) → hydrogénsíran HSO₄⁻ (1 H⁺ odštiepený).
Všeobecné pravidlo: Ak poznáme počet vodíkov v kyseline, vieme určiť náboj jej aniónu. Každý odštiepený H⁺ pridáva aniónu záporný náboj (-1).
| Oxidačné číslo centrálneho atómu v kyseline | Názov kyseliny | Vzorec kyseliny | Oxidačné číslo aniónu soli | Názov aniónu soli | Oxidačné číslo katiónu soli | Príklad soli | Vzorec soli s oxidačnými číslami |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| I | kyselina chlórna | HClO | -I | chlórnan | I | chlórnan sodný | \ce{Na^{I}(Cl^{I}O^{-II})^{-I}} |
| III | kyselina chloritá | HClO₂ | -I | chloritan | I | chloritan draselný | \ce{K^{I}(Cl^{III}O2^{-II})^{-I}} |
| V | kyselina chlorečná | HClO₃ | -I | chlorečnan | II | chlorečnan vápenatý | \ce{Ca^{II}(Cl^{V}O3^{-II})2^{-I}} |
| VII | kyselina chloristá | HClO₄ | -I | chloristan | I | chloristan sodný | \ce{Na^{I}(Cl^{VII}O4^{-II})^{-I}} |
| III | kyselina dusitá | HNO₂ | -I | dusitan | I | dusitan sodný | \ce{Na^{I}(N^{III}O2^{-II})^{-I}} |
| V | kyselina dusičná | HNO₃ | -I | dusičnan | I | dusičnan draselný | \ce{K^{I}(N^{V}O3^{-II})^{-I}} |
| IV | kyselina siričitá | H₂SO₃ | -II | siričitan | II | siričitan vápenatý | \ce{Ca^{II}(S^{IV}O3^{-II})2^{-II}} |
| VI | kyselina sírová | H₂SO₄ | -II | síran | II | síran meďnatý | \ce{Cu^{II}(S^{VI}O4^{-II})^{-II}} |
| VI | kyselina chromová | H₂CrO₄ | -II | chroman | I | chróman draselný | \ce{K2^{I}(Cr^{VI}O4^{-II})^{-II}} |
| VII | kyselina manganistá | HMnO₄ | -I | manganistan | I | manganistan draselný | \ce{K^{I}(Mn^{VII}O4^{-II})^{-I}} |
Hydráty link
Hydráty sú iónové zlúčeniny (soli), ktoré obsahujú molekuly vody pevne viazané v ich kryštálovej štruktúre. Ich názvy sa tvoria nasledovne:
- Názov sa skladá zo slova hydrát s číselnou predponou určujúcou počet molekúl vody (napr. hemihydrát, pentahydrát) + názvu anhydridnej soli.
- Vo vzorci sa voda oddeľuje bodkou a uvádza sa počet molekúl vody (napr. CuSO₄ · 5H₂O – pentahydrát síranu meďnatého).
| Názov hydrátu | Vzorec | Vzorec s oxidačnými číslami |
|---|---|---|
| dihydrát chloridu meďnatého | CuCl₂ · 2H₂O | \ce{Cu^{II}Cl2^{-I}*2H2O} |
| dihydrát síranu vápenatého | CaSO₄ · 2H₂O | \ce{Ca^{II}(SO4)^{-II}*2H2O} |
| pentahydrát síranu meďnatého | CuSO₄ · 5H₂O | \ce{Cu^{II}(SO4)^{-II}*5H2O} |
| dekahydrát uhličitanu sodného | Na₂CO₃ · 10H₂O | \ce{Na2^{I}(CO3)^{-II}*10H2O} |
